Ročník 2018 - denník

"... kde bolelo tam bolelo, za siedmymi horami a siedmymi dolinami, tam niekde v Banskom Chotári sedel pri ohníčku slovák Edo i takto nám povedal: Prečo ja debil tak ďaleko bývam!"

29. Júna 2018 - piatok

pokec        Nuž takto priatelia. Premýšľam, čo nám napísať, aby sme pamiatku tu mali, čo sme onehdá o tomto víkende na lazoch robili. Tak len tak z brucha... Pozliepali sme sa ako každý rok. Tak nejak zase postupne. Od rána samieho, až do tmy hustej, bo takú tmu u nás v Bratislave nemáme. A pekne jeden po druhom, alebo druhý po prvom, to záleží ako sa na vec pozeráš. A takto sa nás teda nazliepalo v tento deň sedemnásť kúskov veselých. A kdeže je ten osemnásty? Nuž Maťko prijšou až v sobotu... a vlakom! Chalanisko akýsi šikovný!

Domácemu sa voľačo pomohlo, osekané haluze sa do lesa ponosili, aby nezavadzali, obkukali sme mu to tam aké to má pekné i novú kadibúdku sme mu otestovali. Postavili sme si svoje stany, ale i velikánsky, pravý vojenský, ba dokonca i bez návodu a dali sme sa do guláša variť. Veď nech majú haranti čo do huby, keď im akosi prirodzene do večera vyhladne. Lenže potvora mäsko bolo akési dvojaké, bo jedno bolo už pred zotmením mäkučké, ale to druhé... ajáj.. tomu lenivcovi sa vari nechcelo zmäknúť. Nuž za tmy sme si potom na ňom pochutnávali. A veru, tak nám žalúdky od hladu krútilo, že sme skoro celý kotlík zjedli.

A čože už tam deti... tie malé sa pri svojich držali a tie veľké dospelé? No akoby sme po nich mohli chcieť, aby nám pri galošiach sedeli? Veď už všetko na svete poznajú, všetko predsa vedia, tak čo by sme ich mali ešte naučiť? Ale naučili sa veru - kadibúdka, alebo les, také sme ešte na Ydyksebe veru nemali - voda z lesného prameňa, alebo limitované množstvo tej svojej, z domu prinesenej a možno aj bublinkovatej vody a všakovaké iné nemestské kúsky, ktoré do prírody patria prirodzene. Oheň potom odušu plápolal a v stane vojenskom sme vôkol seba z nálady veselej rozhadzovali noty z úst i zo strún gitary. Len tak ledabolo. Tatkovia sa za malými detvákmi, ale i tak samostatne od únavy odplížili do stanov kolom druhej v noci. Čas však nehral rolu pre dospelú časť detvákov, ktorí kvákali do piatej rána akoby im mal dakto ukradnúť čas, ktorý teraz patril im. To ešte netušili, že ráno sa pôjde na túru.


30. Júna 2018 - sobota

pokec        No ono to zase až tak ráno nebolo. Kým posledné spiace oči uzreli najprv strop stanu a potom i nádhernú modrú oblohu pomedzi stromy, bol už takmer obed. Tí, čo vstávali skôr, založili oheň a posilnili sa výdatnými raňajkami zo zásob svojich, ale i zo zásob kamarátov, bo tuto to tak nejak prirodzene všetko všetkým patrí. Sa nefrfle a ponúka. Trochu sa nám rozfúkalo, ale na oblohe ozaj ani mráčik necestoval. I vydali sme sa túrovať. Cez les smerom na hrebeň a potom zase les, lúky a tak, nabažiť sa krásy tohoto Chotára. Cieľom bolo okole jazera Tajch. Príroda je tam ale ozaj krásna. Ako sme sa tak kochali i sme trošičku, ale len málinko poblúdili. Lenže moderné technológie nám pomohli, i keď by sme v pohode trafili i bez nich. Bolo to však jednoduchšie. A samozrejme, že sme neblúdili, hľadali sme len krásnu cestu. To je predsa s mužskou hrdosťou jasné. No nie?

Kúsok od Tajchu sme v akejsi reštaurácii ovlažili svoje vyprahnuté a suchotami zaprášené krky, chvíľu sme tam i posedeli a presunuli sme sa k jazeru. Samozrejme, ako inak, do ďaľšej reštaurácie. No tak voľajako to vyzeralo, ale jedlo, ktoré podávali, dokázali len cez horúci olej prepašovať na papierové taniere. Nuž ale aspoň sme si vážili tej našej stravy, ktorú sme mali so sebou, či ktorú sme si nad ohňovými jazykmi dokázali sami pripraviť.

Nazad sme už veru nešli všetci po svojich. Iba pár odvážlivcov, ktorým ešte síl v nohách ostalo a ktorým sa nezrobili na nohách otlaky, či iné ublíženia počas dlhého šľapania lesom. Ešte sa nám nestalo, že by sme si z takej túry vzali naspäť taxíka. Veruže tak. Prvé išli dve dospelé dievčence, ktorým sa vo vrecku hrdo niesol - ešte s nie celkom vyschnutou pečiatkou - vodičský preukaz, s nimi najmenší účastník a jeho tatko, ktorý na túto panskú jazdu mal zdroje. Dievčence potom prišli dvomi autami po zbytok a už sme zase boli všetci spolu na jednom mieste pri ohníčku.

Na ten malý zbytok gulášu veľmi chuť nebola, veď sme ho mali včera. Prednosť dostali všakovaké párečky, klobásečky, špekačky a všetky tie akože mäsové požívatiny hodné tejto chvíle. Veď napokon opekanie je predsa zábava. Dnes sa gitara ani nevytiahla, dnes sa vytiahol BT reprák a šup ho muzika z mobilov rovno doňho. Veď nech si aj lesná zver, či okolitý hmyz užije chvíľu didžinu. A tak sme takto verne všetci pospolu sedeli i bavili sa do tmavej noci, kedy už repráčiky museli stíchnuť. Zver predsa nie je zvyknutá na tak dlhú zábavu ako zdivočelý homo sapiens. Ako už bolo zvykom zo včerajšieho večera i dnes omladina potiahla do skorých ranných hodín.


1. Júla 2018 - nedeľa

pokec        Nik sa neponáhľal vstať, nik sa neponáhľal baliť. Všetko šlo tak prirodzene ako štartoval sám deň. Tak ako sa nám ťažko rozkladal ten obrovský vojenský stan v piatok, tak sa nám dnes skladal ľahko. Bolo nás viac, ako síl, tak i rozumov. Tie svoje stanové skladačky boli ako čerešnička na torte. Každý si zjedol tú svoju. I svoje si postupne pobalil a odporúčal sa do bežného života. Priatelia, bolo zase raz fantasticky. A tá príroda, ten vzduch, tá voľnosť a tie naše skvelé duše, ktoré zase raz zdieľali svoje vzájomné energie. Myslím, že počasie bolo ako na objednávku, i keď aj trochu zima bola, ale nič nám to neubralo na skvele strávenom víkende v spoločnosti nás všetkých, ktorí sme sa na tomto ročníku zúčastnili.


Vďaka priatelia! Termín ďaľšieho ročníka sa v tomto momente už odpočítava.