Ročník 2017 - denník

30. Júna 2017 - piatok

pokec        Ročník 2017 bol snáď prvý, kedy sme sa akosi nezosynchronizovali do jednotného odjazdu na miesto konania. Okrem bežných individuálnych itinerárov k tomu možno prispel fakt, že po prvý krát v histórii našich ročníkov za nás šoférovali - a musím povedať, že snaživo a zodpovedne - niektoré naše detváky. Chcel by som im takto v mene nás oteckov poďakovať za bezpečnú jazdu, pri ktorej - dúfame - nabrali mnoho pozitívnych skúseností. Veď oni vedia, komu táto vďaka patrí.

Samotné ubytovanie bolo situované na kraji dediny s čím súviselo aj prepytované obmedzenie hluku. Lepšia je v tomto samota, alebo kemp, kde toto nikto nerieši. Konieckoncov hluční sme asi neboli, keďže nebola žiadna spätná väzba. Na to, že majiteľom objektu deklarovaný počet lôžok bol o 11 menej ako bolo nás rozvetvencov, sa nám zase podarilo obsadiť svojimi kombináciami lôžka tak, že dve ustlané a pripravené lôžka zostali po celú dobu pobytu nedotknuté. Sme jednoducho dobrí kombinatorici. A vieš, čo bolo prioritnou úlohou hneď po ubytovaní? Získať heslo na wifi. Nuž moderná doba!

Tento deň bol ako taký vypínač. Bolo očividné ako každý z nás prepína zo stereotypného módu práce, školy alebo akejkoľvek inej povinnej činnosti, či predýchanie faktu, že naše deti šoférovali až sem. Bolo vidieť ako sa nám plnia pľúca Staromyjavským vzduchom s arómou zábavy a uvoľnenia. Spoločná príprava gulášu a po prvý krát v histórii ročníkov i narazenie dvoch 50 litrových sudov piva a kofoly k tomu iba prospela. V tento deň sme jednoducho vypli. Detváky hrali rôzne spoločenské hry a aj pomáhali s prípravou gulášu. Pár odvážlivcov si vyskúšalo studenú vodu v bazéne, ktorý sme mali k dispozícii len pre nás v objekte a tie menšie detváky vytriasali telo na trampolíne, či využívali miestne preliezky - taktiež len pre nás. Neskôr sme všetci spievali za zvuku gitary - trebárs aj taký jazykolam akým je pre nás Despacito. Guláš sa nám podaril spraviť zase famózny, takže sa ho aj veľmi veľa zjedlo. Postupne sme "odpadávali" jeden po druhom a rozliezali sa do izieb a chodieb... jednoducho tam, kde si kto uchmatol miesto na spanie, alebo si ešte užívali siahodlhé rozhovory, či rehoty pred totálnym vypnutím. Vonku zopár jedincov v tichej vrave sedelo pod strieškou, decentne popíjali a viedli filozofické debaty pretkané uvoľnujúcimi vtipmi. Oheň plápolajúci zo stredu kameninového stola príjemne sálal teplo do ochladzujúceho sa večera a svojim šepotavám zvukom ukľudňoval okolosediacich.


1. Júla 2017 - sobota

pokec        Počasie bolo ideálne na výlet a tak sme rozhodli. Vlastne Peter S. rozhodol a my sme napokon súhlasili. Jasné, že vyliezanie z "brlohov", naraňajkovanie sa a príprava na výlet nebola taká rýchla, ako by sa dalo za normálnych okolností očakávať, ale za tie roky veľmi dobre vieme, že všetko chce čas a hlavne netlačiť na pílu. Tí, čo zvážili, že by tento výlet bol nad ich sily alebo mali iné pochopiteľné dôvody, tak ostali a spravili si svoj program, no veľká väčšina - dalo by sa povedať, že takmer všetci - sa podujala výletovať. A tak sa nám podarilo zhruba o 10:45 hod. vyraziť. Cieľom bola Javorina... ale...

... po asi hodinovej šľapačke cez les a po lesných cestách sme sa napriek prítomnosti mobilnej techniky (GPS Tracker, mapy a iné) spýtali miestnych cyklistov, ktorí nás obiehali, ako je to ešte ďaleko. Veď výmenu slova a osobné skúsenosti nám žiadna technika nahradiť nedokáže. A čuduj sa svete, nedoporučili nám ísť až na Javorinu s deťmi. Zmena plánu nastala takmer okamžite na troch pozíciach. Konkrétne na úrovni troch skupín, ktoré sa nám vytvorili pri turistike. Nechcem povedať, že tí vpredu boli tí, čo vládali a tí z poslednej skupinky tí, čo by si aj tak nikdy nepriznali, že nevládzu, ale práve táto posledná skupina to vzala hneď dolu lyžiarskym svahom, čoby skratkou k Staromyjavskej priehrade, kde bola úžasná - v piatok prvými účastníkmi už vyskúšaná - reštaurácia. Určili sme si ju ako miesto, kde sa všetci počkáme a tak ako sme spoločne vyrazili, tak sa aj spoločne vrátime. Kurňa, fakt sme dobrý tím. Prvá skupina - bez informácie o zmene plánu - počkala na prostrednú skupinu a vydali sme sa podľa nadobudnutých pokynov po skrátenej trase (no omnoho dlhšej ako skratkou cez lyžiarsky svah) smerom k už spomínanej reštaurácii. Počasie bolo naozaj úžasné a aj hlad už stupňoval svoju silu.

Keď sme už mali všetci dojedené a boli celkom slušne oddýchnutí, vyplatili sme obed a pomaly sme sa presunuli cez les nazad. Tu som samozrejme v eufórii dobrého obeda, zabudol spustiť GPS tracker a spustil ho až za priehradou v lese na kopci, takže v konečnom dôsledku si GPS tracker trasu dokreslil a na mape (vpravo) to vyzerá akoby sme išli rovno po hladine miestnej priehrady ako Majka z Gurunu. No ale na veci to príliš nemenilo, pretože sme prešli celkovo okolo 13 kilometrov na čerstvom vzduchu, čo si myslím, že prospelo nám všetkým. Na chatu sme dorazili okolo štvrtej hodine popoludní. A môžem povedať, že celkom unavení. Dokonca tak unavení, že poniektorým ani nevadilo, že voda v bazéne mala len 25 °C. Zvyšok sa vládal len pozerať a nabíjať tak po výlete baterky. Aj tie v mobiloch.

Keďže sme mali neskorší obed, nemuseli sme sa veľmi ponáhľať s prípravou večere. Nejaký ten guláš sa zo včera veľkým hladošom prihrial no ostatní si počkali na langoše. Teda musím povedať, že sa - s prepáčením - zožralo langošov pripravených z troch kíl múky. Škoda, že sme ich nepočítali. Skôr sme počítali s tým, že si budeme zvyšné cesto baliť a brať domov pre svoje polovičky, no nestalo sa tak. Ukojenie hladu našich detvákov je predsa prioritou.

Kým sa detváky hrali na tráve nejaké hry a zopár dospelých hralo hry kartové, podostávali sme tradičnú pečiatku na miesta, kde sa nám to zdalo vtipné (zápästie, čelo, líca...) a samozrejme každý z nás dostal darček - Vojenskú ID známku. Tento nápad bol ocenený veľmi pozitívne a musím napísať, že jeho autorom bola Katka F.

V tento deň, kým ešte svietilo slnko, sa nám podarilo spraviť - ako každý - rok spoločnú fotku do nášho každoročného albumu. Potom už len voľná zábava do hlbokej noci.


2. Júla 2017 - nedeľa

pokec        Nedele ročníkov bývajú také, ...čo ja viem, ako to opísať... no odchodové. Keď sme na chate, ako napríklad teraz, tak sme časovo obmedzení oficiálnym ukončením ubytovania a opustenia priestorov pre ďaľších po nás nastupujúcich. V rámci slušnosti po sebe upratujeme a to niekedy zaberie celkom dosť času. V kempoch je to jedno, tam si každý zbalí svoje bágle, hodí do auta a ešte je čas sa ísť okúpať. Pomaly sme povyliezali z "brlohov", naraňajkovali sa a počkali na pána domáceho aby si to prevzal a vrátil nám zálohu, rozumej dpozit, o ktorom sme nemali informáciu vopred. Ale kto by toto riešil, však?

Podľa dostupných informácií sme všetci dorazili domov v poriadku.


Takže o rok? Termín už je.