Ročník 2016 - denník

Tento ročník som chcel, aby prispeli do tohoto denníka naše detváky. Raz darmo, do ničoho ich nútiť nemá význam a tak sa stalo, že žiadne z nich nemalo záujem prispieť do denníku. Nuž tak aspoň v skratke.

1. Júla 2016 - piatok

pokec        Po prvý krát v histórii našich ročníkov sme sa vybrali za hranice Slovenska. Sami sme boli zvedaví ako to celé zvládneme. Okrem toho, že sme išli celkom do neznáma - konieckoncov to vždy, keď sme išli na nové miesto - nám vo výbave pre naše detváky pribudli pasy, či občianske preukazy. Po ceste sme na poslednej pumpe na Slovensku nabrali nášho nového účastníka Mira S. so svojím Maťkom. Kým doteraz sme ťahali za sebou v kolóne v štyroch autách vybavených vysielačkami (nesporná výhoda pri predbiehaní áut), od tejto chvíle sme ťahali v autách piatich. Obedovú prestávku sme si v kľude vychutnali v Mikulovskej reštaurácii, zatiaľ čo na Vranove už pár šikovných oteckov chytalo pre naše stany fleky.

Kemp nás prekvapil svojou veľkosťou i celkom veľkou ľudnatosťou už pri pokladniach. To sme ale netušili, že o pár hodín už nebude ani kde medzi stanmi stúpať. Rozložili sme si stany ako sa len dalo. Teda tak, aby sme mali aspoň aký taký plac na minigrill, okolo ktorého sme si mohli posadať. Po prehliadke areálu kempu a vyskúšaní niektorých mokov v miestnych bufetoch sme si rozložili ohníček, niečo pogrilovali, dokonca i zaspievali pri gitare a až v samej tmavej noci sme zaľahli spať. S tým spaním to ale až tak ľahké nebolo.

Ak spomeniete medzi detvákmi slovo Milášek, tak každý - a nielen z nás - kto tam bol, tak okamžite pochopí. Ten ožratý mladý chalan celú noc až do šiestej ráno vykrikoval do telefónu svojej frajerke, ako mu kamaráti utiekli, lebo im nestíhal a že je v kempe a nech sa za ním príde pozrieť, keď mu neverí... nuž inými slovami... vôbec sme sa kvôli tomu debilovi nevyspali.


2. Júla 2016 - sobota

pokec        Stany sme mali rozložené za predajným stánkom s názvom BenTim. Ako sme sa neskôr dozvedeli od jeho majiteľa Seada, názov stánku bol spojením začiatočných písmien jeho synov, ktorí v tom stánku aj predávali. Píšem o ňom zámerne, pretože sa stal naším najobľúbenejším. Kebab, pol metrová pizza, zmrzlina a vynikajúce a silné ristretto a samozrejme všetko originál balkánske s papierovou exkluzivitou v celom kempe.

Po raňajkách sme sa tak nejak poskupinkovali, ale celkovo sme sa zdržiavali buď priamo v kempe (kúpanie, šmykľavky...) alebo v jeho blízkosti (návšteva Vranovskej hrádze). Nádherné slnečné počasie nám poobede zhltla rýchla búrka, no hneď ako sa aspoň trochu vyčasilo, poriadne sme sa vyblbi na vodnom futbale. Nafukovacie ihrisko a blázni, naháňajúci sa za loptou. Rehotali sme sa tak, že sme koľko krát na zem spadli nie preto, že sme sa šmykli, ale preto, lebo nám rehotanie ubralo síľ natoľko, že sme nevládali stáť na vlastných nohách. Vlastne sme boli nakoniec radi, že sa pri tak silnom blbnutí nikomu nič nestalo.

Navečer sa nám už kontinuálne rozpršalo a tak sme v podstate celý večer prestáli pod Seadovým veľkým dáždnikom, ktorý nám nechal rozprestretý aj po tom, čo zatvoril stánok. Cez deň nám v okolí našich stanov pribudli ďaľšie, dokonca s takou drzosťou, že na vchod do stanu sme poniektorí mali len asi pol metra. A keďže do kempov sa poniektorí mladíci chodia akurát tak ožrať a dobre sa vyventilovať, tak sa nám práve takíto dvaja postarali o program. Jeden bol tak opitý, že sa vyvracal do stanu, kde mali s kamošom spať. Ten začal hisačiť, kričal po ňom, bil ho, no on to vôbec nevnímal... bola to celkom sranda. Akurát nás mrzelo, že toto museli vidieť naše deti. Tak sme ich nakoniec spacifikovali, teda vlastne len toho triezvejšieho, aby si uvedomili, že si postavili stany tam, kde sú aj malé deti. Do rána už ani necekli. Akurát Milášek ešte nemal dosť. Myslím, že ak by sme mali niekedy ísť do Vranovského kempu, tak už len do chatiek.


3. Júla 2016 - nedeľa

pokec        Víkend to bol celkom náročný. Mali sme veľmi teplé počasie i pršalo a aj hromy trieskali a bleskami nás fotili. Ráno nám Sead spravil kávu ešte skôr, ako svoj stánok otvoril. Dali sme si u neho niečo pod zub (hlavne Samko S. ten im "vyžral" za celý víkend všetko chilli, čo dávali do kebabov - on to fakt dal), šikovno sme si zbalili svoje stany a v podstate už o jedenástej sme museli podľa pravidiel kempu tento priestor opustiť. Vlastne nemuseli, ale naúčtovali by nám ďaľší deň.


O rok žiaden kemp. Bude pätnásty ročník a dáme ho do pohody... see ya!!!