Ročník 2015 - trinásty denník


3. Júla 2015 - "Piatok ako trinásteho"

pokec        Do stanového mestečka sme dorazili niekedy v poobedňajších hodinách. Keď sme boli konečne všetci a mali sme už rozložené stany, obloha sa na chvíľu znenazdajky zatiahla, ale hneď vzápätí sa znova otvorila, akoby sa tu bol niekto na nás zhora pozrieť. Bolo to nejaké znamenie? Zdalo sa nám to akési podozrivé. No nikto túto anomáliu v tomto momente neriešil. Tým všímavým neuniklo, že stromom akosi ovisli listy a trochu zošediveli ako keď sa niekto niečoho veľmi zľakne a náhle mu vyraší na hlave prameň šedivých vlasov. Svetlo bolo ostré ako keď si kúpiš studenú žiarovku do kúpeľne a potom je tam ako cez deň. Oči sa nám leskli viac, aj keď sme ich stále prižmurovali, lebo ten jas bol miestami až neznesiteľný. I vravíme si: „Keď je toto trinásty ročník, dúfajme, že sa nič nestane a všetko bude v poriadku. Záhadne to ale začína, tak snáď bude fajn...“ Ešteže dnes nie je piatok trinásteho.

Na jazere nás už čakal malý drevený koráb. Na prove mal vytesaný nápis Detvák. Nastúpili sme doň celkom bez slova zvedavo gúľajúc očami po všetkých stranách, pretože toto sme naozaj na Zelenej vode nečakali. Mali sme ale strach, no nik z nás ho priznať nechcel. Bolo to veľmi cudzie a z dreva, byť vždy pôsobí teplo, išiel na nás akýsi chlad. Nástupný mostík s rachotom reťazí zaklapol. Kapitán, ktorý mal jedno oko zakryté koženou páskou a namiesto jednej nohy len ledabolo vystrúhaný pahýľ, po ktorom tiekla – zdalo sa, že ešte čerstvá – krv, odrazu z najvyššie položeného miesta na korábe reval na svoju posádku zelených mužov samé príkazy. Mal veľmi hrubý a agresívny hlas. Nikto z nás mu vôbec, ale vôbec nerozumel. Tú reč sme nepoznali, ale z tých príkazov šiel po nás strach. Veľký strach!

Plachty sa vztýčili a z jemného vánku, ktorý nám slabučko prehadzoval vlasy zo strany na stranu, sa odrazu - ako na povel - stal silný vietor. Nadul plachty a koráb sa odrazil od brehu. Mali sme pocit, akoby sme plávali na mori, pretože vetrisko rozvírilo hladinu na veľké vlny. Poniektorým prišlo aj zle, dokonca aj vracali cez palubu. Tí odolnejší videli, že dolu vo vode sa o tie zvratky bili akési čudne veľké ryby. Boli čierno-zelené a mali ostré plutvy, ba dokonca bolo sem tam možné vidieť i ostré zuby. Celkom ako pyrane, ale toto bolo omnoho väčšie.

V hlavách nám myšlienky bojovali o život ako na fronte Napoleona Bonaparteho. Strach ich ale likvidoval jednu po druhej. Ostávali ležať na bitevnom poli a keď už sme takmer padli do zúfalstva, koráb silno a s rachotom škrípaúceho dreva prirazil k pevnine. Zelení ako kapitánova posádka sme povystupovali dôkladne si zo strachu prezerajúc už relatívne kľudnú hladinu jazera po bokoch mostíka. Ešte sme si ani neužili pevnú pôdu pod nohami, keď sa odrazu zatmelo a niečo veľmi, ale veľmi buchlo. Bol to zvuk ako keď sa v Antarktíde odlomí ozaj veľký kus ľadu a naraz sa zosunie na hladinu mora. Otočili sme sa za tým zvukom a odrazu tam stálo iba kľudné jazero. Koráb nadobro zmizol. Len riasy do hneda vypálené slnkom sa za ruky držali rozložené vo veľkých fľakoch na hladine vody.

Nikto si však nevšimol ako a kedy, ale než sme hlavy otočili späť pred nami stálo 12 obrovských s hrozne svalnatých chlapov. Vyzerali ako napružení piráti. Vraždiace pohľady, sekery a mačety v rukách akoby chránili ostrov, na ktorý sme sa práve vylodili. Nedalo sa kam utiecť. Pred nami hradba z týchto hnusných a smradľavých veľkých chlapov a za nami strach z podivného jazera, ktoré pod hladinou skrýva plno nechutných a nebezpečných rýb. Tí smradi pomaly kráčali k nám, kým my sme od strachu cúvali. Odpor by bol celkom zbytočný, to nám bolo jasné. Obloha sa znova zatiahla do šedej hnusnej farby a ukradla nám všetky tiene, o ktoré sme sa doposiaľ s nádejou clivo opierali.

Vzdialenosť medzi nami sa, žiaľ, zmenšovala až sme podchvíľou mali päty takmer namočené vo vode a nosy tých obrov sa dotýkali našich tvári, keď sa nám nad hlavami už celkom zatiahlo a niečo šialene na oblohe silno tresklo. Nie, nebol to hrom, ten bol oproti tejto rane iba čajový odvar z harmančeka, toto bola taká šupa, že sa nám ušnice takmer zrolovali do ušných dierok, aby nám nepraskli ušné bubienky. Pod nohami sa nám zem začala náhle roztápať. Redla. Preskakovali sme z kúska na kúsok, aby sme sa neprepadli dolu, do tej čiernej jamy, ktorá sa nám pomaly pod nohami otvárala. Poskakovali sme ale ako splašené zajace celkom zbytočne. Nakoniec sme celá výprava trinásteho ročníka Stanovačky á la Ydykseb prepadli do čiernej zeme. Tam sme nakoniec v bezvedomí z pádu prečkali hladní do druhého dňa.


4. Júla 2015 - Sobota - "Raj pod zemou"

pokec        V jame bolo chladno. Ranné slnko nám hádzalo zopár odrazených lúčov ako záchranné laná, či baterky, ktoré sme mali odložené v stanoch na večer. Pomaly sme sa jeden po druhom preberali z bezvedomia, akoby sme boli iba spali. Trvalo hodnú chvíľu, kým sme si uvedomili kde a prečo tu vlastne sme. Nastala panika! Dospelí urputne premýšľali a ukľudňovali svoje detváky horlivo premýšľajúc ako sa z tejto šlamastiky dostať von. Deti zase spracovávali včerajšie zážitky, ktoré začali tak nahlas rozoberať, až sa z fekvencie ich hlasov rozvibrovali steny veľkej jamy. Tie vibrácie sme pocítili až keď detváky strachom celkom zmĺkli. Presne tak, ako sa nám pod nohami včera rozpadala zem, sa teraz začala rozpadať práve tá strana jamy, o ktorú slnko opieralo svoje lúče. Podľa nás to ale neboli slnečné lúče, ale laserové paprsky akejsi sily, ktorá celkom rozbila tú čiernu stenu. Už nebol dôvod premýšľať ako sa dostať z jamy smerom hore. V jame bol otvor ako do Narnie. Neisto sme sa teda vydali tým jediným možným smerom.

Bolo to zvláštne. Ten strach, ktorý sme mali včera a potom tu, v tejto jame, sa pomaly menil na pocit spokojnosti a dobrého zážitku. Pred nami bol les. A tie farby! Boli nádherné, dokonalé! Za poslednými korunami stromov sa nám otvoril výhľad na skutočne nádhernú pláž. Čože?!?!? Veď sme pod zemou! Namiesto oblohy... ako to povedať... namiesto oblohy... mno boli sme priamo pod jazerom! Oblohou tu bola vlastne voda plná rýb, rias a malých kamienkov. Ale nie tých hnusných rýb, ktoré nás včera sediac a grcajúc z korába vystrašili. Boli krásne neónové! Riasy skutočne zelené a kamienky boli ako mraky skladané z drahokamov. Ak teda svietilo na jazero slnko, tu sme jeho lúče vnímali okrášlené touto nádherou. Piesok na tejto pláži bol celkom biely, rovný a bez akýchkoľvek stôp a v mieste malého spádu sa objímal s jantárovo čistou teplou vodou. Bola slaná ako more.

V okolí pláže bolo nespočetné množstvo bufetov na spôsob hobitích domčekov, kde obsluhovali práve tí mužíčkovia, ktorým včera kapitán rozdával na korábe rozkazy. Boli neskutočne úslužní... a dobrí... a poznali i našu reč, ba dokonca všetko, čo sme si objednali, nám dávali zdarma - len aby sme boli spokojní. No čo viac si bolo treba priať? Tak sme sa riadne napapali a to kúpanie... to kúpanie bolo skvelé! Si vieš predstaviť ako napapaný z takého bufetu a okúpaný v takej vode ležíš na takom piesku a pozeráš na takú nádhernú oblohu? Rozprávka?
Možno, ale tu to bolo až neskutočne skutočné. Tento deň bol úžasný!
Teda až na to ráno...
Lenže to sme ešte netušili, čo nás čaká večer.

Navečer sa zase začali diať veci. Na tejto oblohe sa začali vytvárať malé praskliny, ale nik z nás tomu nevenoval pozornosť. Veď v takejto rozprávke? Kto by aj! No nie?
Lenže každá jedna prasklina, vytvárala svojim tieňom na bielom, teraz už našimi stopami poznačenom piesku, akési podivné kresby. Tých kresieb odrazu rýchlo pribúdalo až sa roztiahli po celej pláži. Ani nám sa tie kresby nevyhli! Mali sme ich na hlavách, na rukách, na tvári, jednoducho všade. Tá šedá farba tieňov, byť farba dokonalá, sa vôbec, ale vôbec sem nehodila. Už ju nebolo možné prehliadať, navyše tie kresby nás na tele pálili, akoby nám niekto po pokožke kreslil ohňom. Hobitie domčeky, či stromy, pod ktoré sme sa teraz chceli pred pálením schovať, boli odrazu preč. Jednoducho zase tu niečo, ako mávnutím čarovného prútika, zmizlo!

Praskliny sa rýchlou postupnosťou zmenili na trhliny a z oblohy pretekala voda z jazera priamo na nás. Najprv po kvapkách, potom po cícerkoch a v jednom momente sa celá obloha roztrhla a my sme sa rozpŕchnutím do strán snažili pred tým návalom studenej vody - bolo to ako Tsunami - čo najrýchlejšie niekam utiecť. No nebolo kam a už vôbec nebolo kedy. Zomlelo sa to tak rýchlo, že si nestihol povedať ani "aha". Voda si nás rozpŕchla sama a vytlačila nás jednotlivo do akýchsi sklenených kanálikov. Pekne podľa veľkosti. Tých malých detvákov do úzkych kanálikov, tých starších, väčších detvákov do väčších kanálikov a tatkov do kanálov veľkých. Ako sa nadýchnuť? Nie, vôbec nebolo kedy.

Putovali sme ako silou centrifugy vymrštení sklenenými rúrkami do destilačnej nádoby na laboratórnom stole chemika. A asi to tak aj bolo, pretože v konečnej fáze sa všetky tie sklenené kánáliky spojili do jedného veľkého kanála a tak sme sa navzájom videli ako sa krútime, motáme, rukami a nohami nekoordinovane meceme do strán. Tu sa okolo nás voda ohrievala a vyparovala sa, takže sme si lapajúc po dychu uvedomili, že to, čo nás tlačí smerom nahor, už nie je voda, ale teplý vzduch, ktorý ju eliminoval. Boli sme ako vo vertikálnom tuneli, v ktorom prúdi vzduch rýchlosťou až 270 km/h, teda podobnou akú môže nadobudnúť telo pri voľnom páde a v takejto rýchlosti sme narazili do mäkkej peny v akejsi miestnosti, kam sme sa pomestili všetci.

Znova tu bola tma. Ale nie zima, ako predošlú noc. Tunel, odkiaľ nás prifúklo, sa ihneď posledným vyfľusnutým detvákom zatvoril a ostala tma. Žiadne svetlo, ani len lúčik cez nejakú škáru. A tak sme unavení z ďaľšieho podivného dňa zaspali tak, ako sme sa odrazili od peny na zem.


5. Júla 2015 - Nedeľa - "Spod zeme ku stanom"

pokec        Ani nevieme, kedy prišlo ráno. Sami sme sa tak nejak prirodzene prebudili navzájom. Okolo nás bolo niečo teplé. Dotýkalo sa to našich tiel a mali sme to všade. Zo stropu na nás padali lúče v tvare kruhu, akoby bolo na strope niečo kruhové. Niečo, cez čo presvitá svetlo. Niečo ako poklop kanála. A tak sme videli, že to, čo bolo okolo nás, je vlastne pena, ktorá v noci na nás spadla a v podstate nás pozakrývala. Bola teplá a príjemná.

Lenže poklop bol príliš vysoko a tak sme špekulovali ako sa tam hore dostať. Bolo krásne pozerať sa na detváky, najmä tie menšie, ako majú vypleštené oči a počúvajú konštruktívne nápady svojich starších detvákov a tatkov ako sa dostať k tomu kanálu. Všetci sme sa totiž zhodli v tom, že je to jediná cesta, ako sa odtiaľto dostať von. Pozerali sme stále na ten kanál a naozaj silno premýšľali. Keďže nám už oči k tomuto šeru privykli, všimli sme si, že pod stropom je akési čierne lešenie so sklenenou podlahou. To si doposiaľ naozaj nikto z nás nevšimol a to tam hore doteraz čumelo 23 párov očí.
Teraz to už bolo jasne viditeľné... a nielen to.

Keď jeden z mladších detvákov zakričal: "Aha, tam niekto je!!!", všetci sme sa lepšie prizreli a naozaj tam niekto bol. Lenže nie jeden niekto. Bolo ich tam dvanásť. Keď zbadali, že ich už evidujeme, pohli sa a v tom mometne, ako rozvírili pod stropom vzduch, byť bol vysoko, sme zacítili ten nechutný smrad, ktorý sme cítili, keď sme vystúpili z korábu. Boli to tí nechutní smradľoši, tí napružení piráti, čo nám určite chceli v piatok ublížiť a čo nás zatlačili ku brehu jazera, aby sme sa prepadli pod zem!

Teraz už ale vieme, že tých dvanásť napružených smradov nám ublížiť nechcelo. Tí napružení smradi iba pomohli k tomu, aby sme zažili tento víkend tak, ako sme ho zažili, teda plný dobrodružstva, strachu i radosti. Tí nebezpeční muži sa opreli do toho oceľového poklopu - lebo podľa škrípotu to bol riadne ťažký poklop - vytrhli ho zo stropu a v rukách ho rozdrvili na obyčajný kovový prášok. A my sme s údivom a bez slova obdivovali, ako tento oceľový prášok padal dolu k nám a vytváral postupne priečkou za priečkou pevný rebrík až na samé dno. Nakoniec veľkým zábleskom ostal pozlátený až nám jeho odlesk zatváral oči. Kým sa celý takto vyrobil, muži zmizli aj s lešením. Pomaly sme teda po jednom stúpali rebríkom pod vysoký strop do otvoru, odkiaľ k nám prúdil čerstvý vzduch a vetral smrad po chlapoch, ktorí nám pomohli dostať sa z tejto diery. A to doslovne.

V kempe sa všetci čudovali čo sa deje. Hneď ako začuli rachot z poklopu - a šum z jeho drvenia a možno aj naše hlasy z diery, či údiv, ktorý vychádzal ozvenou z ohniska - sa zhŕkli okolo ohniska, aby ukojili svoju zvedavosť. Z diery v ohnisku sme po jednom - oči si zakrývajúc pred pichľavým svetlom slnka - vychádzali ako zhorený Fénix, ktorý o tri dni vyšiel z popola v podobe červíka a cez noc sa zas premenil na nového krásneho vtáka. My sme ale zo zvyšku popola, ktorý sa váľal okolo ohniska nevyrobili vajce ako Fénix a neodniesli ho na oltár boha Slnka. My sme radšej zbalili stany a išli sme na poriadny obed hľadajúc hobití bufet na krásnej pláži s bielym pieskom.

...ale nie, bola to úplne normálna stanovačka a čo sa tam naozaj dialo si možeš prečítať
TU