Ročník 2013 - denník


28. Júna 2013 - piatok

        Rok sme zase čakali a predsa sme sa dočkali. I tento ročník sa niesol v duchu priateľstva a dobrej nálady.

Pôvodne sme plánovali, že prídeme všetci vlakom, ale akosi nevydalo. Akurát Juraj s Braňom a detvákmi dorazili podľa pôvodného plánu - vlakom.

Okolo druhej hodiny poobednej sme prevzali Milošovu Chatu - tak sa totiž volala a pomaly sme sa začali zliezať ako do mravce na večeru do mraveniska. Detváky sa nám porozliezali najprv po izbách, aby si obsadili postele a hneď na to po okolí. Keďže chata bola vybavená aj "outdoorovým" ping-pongovým betónovým stolom a dokonca aj so sieťkou, hneď bolo počuť ťuk - fí - ťuk a tak dokola. Na jeho existenciu sme boli vopred upozornení majiteľom, rovnako ako na existenciu - volejbalovo - bedmintonovo - basketbalovo futbalového trávnatého ihriska, takže sa hneď povyťahvali lopty a rakety a už to fičalo. Hojdačka a hojdacia lavica boli hneď obsadené a v ten večer sa ani nezastavili. Aspoň im deti dobre prevetrali ložiska.

V kuchynke to tiež fičalo, aby bolo čo na večeru. Poplakali sme si nad cibuľou, rozkrájali mäso a detváčky pomocníčky sa nám striedali pri čistení zemiakov. No veď bola len jedna škrabka predsa... Počasie si najprv zasrandovalo, pretože nás veľmi jemne ošplechlo asi šiestimi kvapkami. My sme sa veru nedali a vedeli sme, že len kamufluje. A keďže sme ho verne presvedčili, pozametalo mraky a šuplo na nás za dobrú priehršť slnečného prášku. A ten vydržal až do tmy tmúcej. A možno si to počasie všimlo ako nám detváky trénovali streľbu zo vzduchovky na terč a preto sa zľaklo. Zlatí boli, strelci naši. Krásne stáli v rade a tí starší to tam komandovali aby sa nikomu nič nestalo.

Cvaknutie na samochladiacom sude od piva nás bez šance postavilo do čakačky. Tých 60 minút, ktoré sud potreboval, aby jeho obsah dokonale vychladil, sme využili na založenie ohňa, postavenie trojnožky a na zavesenie kotlíka. Škvariaca cibuľa rozvoniavala do celej tejto atmosféry a jednoznačne predikovala, že tie ingrediencie, ktoré bude spracovávať nenechá na náhodu a v spolupráci s kotlíkom a šikovných rúk miešačov a dochucovačov vytvorí umeleckú chuť guláša.

Kým sa v kotlíku menili farby, vyhrával bublotavý rap a emitoval vôňu, ktorá bola príčinou tečúcich slín, sa pri dverách do chaty hrdo postavil mega reprák s malou striebornou krabičkou. Táto úžsaná kombinácia modernej techniky vydávala zvuky neskutočne príjemnej hudby. To už sud neostal nepovšimnutý a svoj chladený mok vypúšťal do pripravených plasťákov ako na záhradnej párty gulášovej slávnosti. Nakrájaná klobáska pre všetkých bola predvojom teplej večere. Bola ako čarodejník - zmizla za pár minút.

Keď slnečný prášok pomaly striedala teplá tma, guláš bol hotový. Napapali sme sa ako na kráľovskom dvore a dlho, naozaj dlho sme si sediac okolo ohniska užívali túto príjemnu atmosféru. Keďže chata bola veľká, zopár detvákov labzovalo po izbách a pomyslene si ocikávali svoje teritórium, kde budú spať.

"Chlapi, berte si spacáky a karimatky, lebo chata má kapacitu 22 postelí." - znelo v "organizačnej príručke" na tento ročník. Detí bolo presne 20, ale ako sme boli zistili ráno, dokázali si pospájať postele tak, aby ani jeden tatko nemusel spať na zemi.


29. Júna 2013 - Sobota

        Tí čo zalomili večer skôr, aj skôr vstali. Naraňajkovali sme sa tak ako sa dalo. Teda, kto čo mal, to aj dal. Tí čo mali na tieto dni "hygienické prázdniny" iba ticho akceptovali rannú hygienu ostatných. Veď to vôbec nebolo ťažké. Ale že by bol potom medzi nimi viditeľný rozdiel?

Okolo jedenástej hodiny doobednej sme mali zatvorenú chatu a s ruksakmi na chrbtoch sme boli pripravení. Na čo? No na túru predsa. Ale ešte pred tým ako sme vyrazili sme sa označkovali. Ako každým rokom sme sa opečiatkovali našou - už tradičnou - pečiatkou a pridali sme tento rok aj niečo nové. Aha, takéto ==>.

Takto pekne označkovaní a zorganizovaní sme sa vydali po modrej turistickej značke smer Čachtický hrad.

Cesta to bola krásna, doslova cez lesy, lúky a polia a ak môžeme považovať prevýšenie Čachtického hradu 350 m nad morom za horu, tak aj cez hory. Slnečného prášku sme mali veľa, preto sme boli radi, keď sa nám podarilo pred ním ukryť v tôni stromov. Nové čiapky veru spravili svoju službu.

Ako vidno na mape vyššie, prvú zastávku sme mali vo Višňovom, pretože vo Vaďovciach sme nemali ani kde dotankovať tekutiny pre naše svižné motory. Krčma bola jednoducho zatvorená a tak sme museli pokračovať ďalej. Našťastie sme mali vo svojich ruksakoch svoje vodné batérie, ktoré aj tak stačili na plánovanú trasu. Ale kofola je kofola. Ak ju miluješ.... veď to poznáš.

Vo Višňovom sme "zaparkovali" rovno v bufete na vlakovej stanici. Trošku sme im tam spôsobili chaos, nakoľko na nával tridsiatich smädných a dá sa povedať, že už aj trochu hladných krkov, neboli evidentne pripravení. Aj keď sme sa k svojim kofolám, zmrzlinkám, párkom, pivku a kávičkám dostali až za nejakú dobu, účel to splnilo. Oddýchli sme si pred výstupom na Čachtický hrad. A tak sme sa vydali po zelenej turistickej značke hore. Nebolo to vôbec jednoduché, ale na Čachtickom hrade, ktorý bol aj tak kvôli rekonštrukcii zatvorený (veď nie kvôli tomu sme predsa prišli), sme si vlastne uvedomili, že nik z detí sa nám nesťažoval na únavu, alebo iné vymýšľačky. Davová psychóza fungovala do poslednej bodky. Juraj s Braňom dali to prevýšenie strminou rovno hore. Ts, ts, ts.

Spoločná fotka - ako my hovoríme - tá dvadsiata štvrtá, bola spáchaná priamo tu. A odtiaľto do Čachtíc to bolo už len dolu kopcom. Po ceste sme sa totiž zhodli, že nazad to už veru nedáme a tak sme si naplánovali nasadnúť do miestnej dvojvagónovej lokálky s odchodom z Čachtíc. To bola teda naša cieľová stanica. Uff.

Boli sme už riadne hladní a Pizzeria Bathory bola hneď poruke, teda, dalo by sa povedať, že priamo tam, kde sa stretávala turistická zelená s námestím Čachtíc. Cez mobil sme si zistili, že vlak nám ide dosť na knap. Teda vzhľadom na rýchlosť, ktorou nám pribúdali objednané jedlá na stoloch. Odpoveď čašníčky, že tá pizza, čo ste si teraz objednali, bude tak o hodinu, nebola zrovna povzbudením, že stihneme vlak. Nakoniec, možno tým, že sme im oznámili, že sa ponáhľame na vlak, sa to akosi urýchlilo a podarilo sa nám opustiť toto miesto relatívne včas.

Na vlakovú stanicu to bolo ešte 1,6 km a ako sa hovorí "dali sme to v predstihu". O 15 minút sme už sedeli v lokálke. Bol tam až jeden miestny cestujúci, ktorý s nami čakal na vlak. Zabrali sme celý jeden vagón, ale tie prekvapené oči sprievodcku, keď prišiel kasírovať, stáli za riadny úsmev. Zobrali sme hromadný lístok a jěště jsme na tom vydělali. Keby nás kasíroval po jednom, tak za tých 15 minút do vystupovania by to asi nestihol.

Keď sme v Starej Turej opúšťali koľajisko započuli sme ako pravdepodobne kamarát rušňovodiča čakajúci na vlak, sa ho opýtal: "To de si nabral?", evidentne sme spôsobili rozruch aj tu.

Tých 2,8 km, ktoré nás v tejto chvíli ešte čakalo, bolo len také malé "rukou-mávnutie".
Trasa mala celkovo 14 kilometrov a evidentne nás nevyčerpala do tla. Na chate sa ešte rozbehol futbalový zápas a ping pongová loptička lietala vzduchom tak, akoby hráči ani na túre neboli.

Detváky, ktoré nešportovali, pripravili oheň hodný opekania. A tak aj bolo. Skôr ako oheň plápolal, druhý sud sa nám dochladil a zase sme sa vrátili v čase. Boli sme tam, kde včera. Dve gitary lúdili tóny akordov ako o dušu a ten mega reprák, čo nám včera vyhrával, vydával zvuky basgitary, ktorý obsluhoval jeden z nás dospelých. "Takhle nějak to bylo. Jedlo se, zpívalo a pilo.." (Karel Plíhal).

Veľkú spoločenskú miestnosť, ktorá doposiaľ nebola využitá, obsadili skoro všetky detváky. Zabávali sa tam kartami a čo ja viem ako ešte, ale evidentne im bolo dobre, pretože sme ich, v podstate, už v nedeľných hodinách nevedeli dostať do izieb. Každý už ale vedel, kde má svoje miesto.


30. Júna 2013 - Nedeľa

        Ráno prišlo rýchlo. Dokonca veľmi rýchlo. Veľa sme toho nenaspali, ale neprišli sme sem predsa spať, že áno. O jedenástej sme mali odovzdať majiteľovi upratanú chatu. Bolo pol desiatej, keď sa konečne otvorili už takmer všetky izby. Raňajky a balenie. Upratovanie a presúvanie vecí do auta. Včera sme chceli dojesť tú trochu guláša, čo nám z piatka ostal, no vďaka špekáčkom, klobáskam a iným "veľmi zdravým" pochutinám nám to akosi nenapadlo. A tak sme ho zohriali na sporáku a dojedali ako keď na letisku pred check-in-om dopíjaš tekutinu, ktorá má viac ako 100 ml, lebo ju nemôžeš vziať so sebou do lietadla.

Rozlúčili sme sa ako super banda, pretože tento víkend sa znovu zocelili priateľsko-kamarátske vzťahy. Veď ako každý rok. Niekto "letel" rovno domov a niekto sa ešte stavil cestou na obed v Vlčkovciach. Vieme o ktorej reštaurácii hovoríme, že?

...Osobne som hladinu jazera Dubník I. ani nevidel. Ak sa neráta presvit cez koruny stromu.
Jednoducho som nestihol.


O rok to bude ale iné, priatelia, verte mi, celkom iné.