Ročník 2012 - denník


29. Júna 2012 - piatok

        Jáááj, ešte teraz chrochtáme blahom ako nám táto stanovačka vyšla. To sme v tento deň ešte netušili, že to dopadne tak geniálne! Dokonca lepšie ako sme plánovali...

Väčšina z nás si v tento deň spravila voľno, aby sme mohli tento piatok využiť ako sa len dalo.
Miesto na stanovanie bolo priam ideálne. Vybetónované ohnisko, tri veľké lavice, ktoré sme spojili do jedného veľkého použiteľného stola, kam sa celá plánovaná tlupa mala zmestiť, stromy okolo, ktoré nám tienili v tejto horúčave naše stany a umávarka s toaletami bola na dohodenie kameňa. Na pláž sme to síce mali takmer cez celý kemp, ale i toto bolo účelové - ako sme neskôr zistili.

Tým, ktorým sa voľno akosi nepritrafilo, prišli neskôr. Spravili sme si malú exkurziu po kempe a žiaľ sme zistili, že nieto ani jedného bufetu otvoreného. Našťastie reštaurácia pri vchode ATK fungovala. I keď pomaly, ale fungovala. Keďže bol ešte stále čas obeda, hneď sme ju aj vyskúšali. Prví príchodníci sa k nám rovno prifarili tu. Deťom býva všade dlho, tak dostali voľno už tu a hneď potom ako ochutnali prvú zmrzlinu sa roztrúsili v okolí stanov. Veď poniektorí sa už dlho nevideli, takže "mali o čom".

Keď sa náš už väčšina zišla, rozhodli sme presun na druhú stranu Zelenej vody, kde podľa informácií na recepcii kempu by mali byť otvorené bufety. Cestou sme narazili na stánok so zmrzlinou, takže je asi zbytočné hovoriť o tom, čo sa tu dialo. Deti, i tie najmenšie, sa obslúžili samé - samozrejme za otcovské sponzorské.

Ani sme dlho nemuseli hľadať a akosi prirodzene sme "zaparkovali" v jednom z otvorených bufetov s trampolínou, rôznymi hojdačkami a preliezkami. Dokonca sa tam našli aj nejaké hracie automaty, ale voda, ktorej breh bol naozaj nedaľeko bufetu, ich lákala viac. A tak sme tu strávili najväčšiu časť dňa, až kým nedorazil aj posledný plánovaný mohykán.

V hlavnom tábore sme sa už potme zoradili do jedného radu ako na hodinách telocviku a oficiálne sme sa privítali úryvkami z filmu "S tebou mě baví svět". Presne tak, ako pán Satinský predstavoval svoju výpravu svojim deťom, sme sa predstavili i my. Keďže už roky máme vo zvyku opečiatkovávať sa pečiatkou, vyrobenou pre tento účel (našim logom - dalo by sa povedať), nemohli sme ani dnes vynechať túto identifikačnú aktivitu, zvlášť pri tak dôležitom jubileu ako je 10 rokov existencie našej tradície.

Bolo nás naozaj dosť a tak sme si vyskúšali nástup za pomoci zvončeka.   Fungovalo to krásne.

Na pamiatku sme im ešte porozdávali odznaky s logom tohoto jubilejného ročníka. Aj tatkovia také dostali. Trochu väčšie, ale rozhodne účelovejšie. Bola to zároveň magnetka a otvarák na fľaše.



Nie, to ešte nebolo všetko a tak sme znovu zazvonili na nástup. Každá rodina dostala šampanské s etiketou vyrobenou pre tento ročník. Vzadu na fľaši okrem motta bolo i poďakovanie deťom, že nás motivovali sa takto o nich každoročne starať mimo domova. Mamičky klídek, ako už viete, to šampanské bolo detské.

Nad ohňom sa opekalo, spievalo sa a lavičky posiate riťkami drobcov i dospelákov sa prehýbali. Večierka nebola. Pílenie uší, že deti chcú nočný pochod, ale bolo. A tak sa nám to akosi podarilo odložiť na ďalšiu noc, pretože mesiac bol už naozaj vysoko a my sme čakali na individuálnu večierku každého z našich detvákov. Rozhodne sme im ale pomohli, pretože sme sa k nim onedlho pridali aj napriek tomu, že na pláži fičala vo veľkých decibeloch diskotéka. Nie preto, že sme tam mali namierené, ale kvôli hluku, samozrejme. Takže ako som bol spomínal, naše miesto bolo účelové, no nepomáhalo to, hudba bola príliš hlučná aj v okolí našich stanov. Únava však bola dokonalá a aj keď poniektorí bojovali s tými nepríjemnými decibelmi, nakoniec pospali.


30. Júna 2012 - Sobota

        Ráno bolo teplé. Stromy nad našim táborom ale spravili svoju prácu, takže vieme, že to mohlo byť aj omnoho horšie. Zo stanov sme sa pomaly ťahali ako dobre napapané červíky z čerstvého jablka. Jeden by neveril, koľko jedla sa zmestilo do ponuky na tie naše spojené lavice. Každý detvák si tak našiel to, na čo mal chuť a čo myslíte? "Tatíííí, kedy sa už pôjdeme kúpať?" - pílili nám detváky znova uši...

Zazvonilo sa na zvončeku. Nezabudli. Nastúpili si pekne do rady. Najprv to pre nich vyzeralo tak, že dostanú len informácie o plánovaných aktivitách na dnešný deň, no potom zistili, že to až tak celkom nebolo len o tom.

Plán na dnes bol jednoduchý.
Raňajky sme už mali za sebou, potom...
kúpanie a v tých najväčších hicoch sme naplánovali
výlet do Trenčína na Trenčiansky hrad plus obed v meste, v nejakej klimatizovanej reštaurácii.
Predsalen teplota a vlhkosť vzduchu je medzi hradnými múrmi omnoho príjemnejšia ako tu v kempe.
Po výlete druhé kúpanie a aj lodičky požičiame.
Večera podľa gusta našich jedincov v niektorom z bufetov.

Plán dňa bol vonku a tak sme si ich postupne volali a rozdali im jubilejné tričká .
Mali sme ich na knap, pretože prišli aj oteckovia s deťmi,
ktorí sa nám nahlásili neskoro, keď už tričká boli vo výrobe.
Sme radi, že prišli, pretože nie tričko je podstatné, ale účasť a zábava, že áno...


Aj oteckovia dostali tričká. .

Presunuli sme sa na pláž. Teda poviem Vám, tá farba tričiek.... úžasné. Na prvý prelet pohľadom nad ležiacimi, sediacimi a či chodiacimi polonahými telami sme identifikovali výskyt našich odviatych semiačok takmer ihneď.

Bufety už boli, no boli okupované súkromnou akciou rovnako ako veľká časť pláže i všetky vodné bicykle.
A aby toho nebolo málo zraz veteránov automobilovej značky SIMCA (ilustračný obrázok vľavo) nám tiež zabral jeden celý bufet a takmer polovicu pláže, nehovoriac o zaparkovaných veteránoch na rozhraní kempovej a plážovej zóny. Na Slovensku je to tak? Asi áno. Keď neskôr konečne sprístupnili aspoň dva bufety, ľudia sa ako magnetky tesne za sebou tlačili jeden na druhého a hladno a trpezlivo čakali na svoj objednaný prídel. Aj vodné bicykle sme si mohli požičať, ale iba tie na druhej strane jazera. Vŕŕŕŕ.

Nič to, prežili sme. Aj tak bolo dobre. Vo chvíli, keď na pláži nafúkli dva veľké priehľadné balóny - atrakcia Zorbing na vode - sme už hradné múry Trenčianskeho hradu virtuálne zrútili a keďže dostať deti z vody za účelom kultúry bolo ťažšie ako preniesť horu k mohamedovi, dali sme bodku za rozhodnutím vo forme dobre vychladeného moku.

Kúpanie, natieranie opaľovacími krémami a návšteva bufetov nám vydržalo až takmer do večere. Napriek teplote vzduchu bol pobyt pri vode príjemný a hlavne veselý. Aj loďky z druhej strany Zelenej vody vďaka iniciatívnym oteckom priplávali, takže detváky sa vyblbli aj týmto spôsobom. Ten vodný Zorbing bol tiež zaujímavý, poniektoré detváky svojim opakovaným záujmom takmer zruinovali peňaženku svojim tatkom, lebo za päť minút pobytu v "guli" padlo euro päťdesiat. Naše dva nafukovacie člny tiež nemali čas vyschnúť na slnku, pretože stále brázdili hladinu Zelenej vody.

Do tábora sme sa vrátili ešte za svetla. Večeru sme poriešili zo zásob nad ohňom, nad grilom, alebo len tak, návštevou malých lokálnych potravín za účelom dokúpenia proviantu. A keďže sa nám včera podarilo odsunúť nočný pochod na dnešný večer, slovo nám bolo treba dodržať. Za zvukov bubnov z plážovej diskotéky sme sa vybrali niekam do tmy medzi stromy. To bolo rečí, že sa nikto nebojí, teda okrem malého Matýska, štvorročnej Ninky, ktorá mala očká krásne vypúlené a sledovala každý šuchot okolia. Oteckovia sa z konca výpravy pomaly vytrácali na kraje cestičky, po ktorej sme išli aby sa schovali v kríkoch, či na rázcestí stáť ostali, čoby navigácia, až sme ostali dvaja. Zastavili sme stádo ufrflaných detí a po jednom sme ich vracali nazad odkiaľ sme prišli. Ajáááááj, tí, čo najviac pindali už mali asi naložené - sa nám zdalo. Baterky zapínať mali povolené len keď sa budú veľmi báť. Tí oteckovia, ktorí ostali na rázcestí im ukazovali cestu, no tí, čo sa schovali v kríkoch vymýšľali všakovaké spôsoby na vystrašenie. A veru sa podarilo. Výskoty, smiech a krik sa rozliehal po okolí ako sa nám poniektorí zľakli. Tí starší mali skôr problém, aby sa pri zľaknutí nevyjadrili vulgárne, ale také sa nakoniec nestalo. Rozhodne sme si ale splnili sľub a inšpirovali sme sa k budúcemu ročníku na lepšie zorganizovanie už nie nočného pochodu, ale poriadnej nočnej hry.

V tento večer sa akosi individuálna večierka posunula na skoršiu hodinu. Čím to asi tak mohlo byť? Dnes veru nevadili ani decibely z plážovej diskotéky a tá bola v porovnaní s tou včerajšou teda riadne hlučnejšia. A únava poznačila aj oteckov... netrvalo dlho aby i dnes podporili svoje deti v stanoch.


1. Júla 2012 - Nedeľa

        Ranné vstávanie bolo taktiež prirodzene posunuté na neskoršiu hodinu. Naraňajkovali sme sa zo zásob, pobalili stany a vyrazili ešte na pláž. Keďže dnes sa súkromná akcia na pláži nekonala, dalo sa počítať s bufetami hneď od rána. Aj SIMCA-áči už rušili svoje pozície a pomaly za vône spáleného paliva dobre udržiavaných áut odchádzali. Tak ako sme sa v piatok pomaly schádzali, sme sa i pomaly rozchádzali. Po svojom...
So svojimi odznakmi a možno ešte nedopitými fľaškami detského šampanského i so špeciálnymi tričkami a plnou čašou spomienky na desiaty ročník sme unavení opustili kemp na Zelenej vode.


Priatelia, kamaráti, ako som Vám už bol poďakoval za vynikajúci ročník, nedalo mi časť informácií zverejniť. Dovolil som si teda vo svojom nadšení napísať pár slov aj pre všeobecné, verejné publikum a môžete si ich prečítať na mojom blogu, konkrétne v článku "Stanovačka á la Ydykseb - jubilejná". Ďakujem.


... prípravy na tento ročník boli síce náročnejšie, ale rozhodne stáli za to. Verím, že sa v tak hojnom počte a s tak pekným počasím stretneme aj o rok ...