Ročník 2011 - denník


1. Júla 2011 - piatok

       Priatelia, kamaráti. Tento rok nám uštedril trochu stresov pred samotným začiatkom deviateho ročníka, nakoľko v predpovedi počasia bol samý mrak, chlad a dažde. V piatok ráno sme ešte všetci boli pripravení, že napriek plánovanému festivalu, ktorý sa mal konať zrovna v tomto termíne na Zelenej vode sa tam vyberieme.
Juraj P. nám z Trenčína hlásil, že je v tej oblasti samý dážď a blato, takže rozkladať stany pre naše detváky by sme museli na blate. Manželka Petra S., ktorá bola v tom čase na diaľnici D1, nám rovnako potvrdila, že i diaľnica je okupovaná silným dažďom.
A práve tieto dôvody nás dohnali k tomu, že pár hodín pred odchodom na stanovačku, sme sa obvolali - veď kto by nechcel aby detvákom bolo dobre? - a zmenili sme destináciu na ATC Rudava. Žiaľ, na recepciu tohoto kempu sa nedalo nijako dovolať a emailové správy ostali bez odpovede. A keďže sme sa tam za celé doobedie nedovolali, ani žiadnym iným spôsobom nebolo možné overiť, či tento kemp funguje, vybrali sme sa tam osobne. Tri autá. Viac o tom, ako sme chceli na Rudave kempovať nájdete v článku Ako sme si chceli na Rudave zakempovať.

Stanovanie už nebolo možné, tak sme sa znovu obvolali a zmenili destináciu na Vincov Les. Služby tohoto kempu sa nám podarilo veľmi rýchlo overiť cez telefón. Týmto by som sa rád úprimne ospravedlnil všetkým účastníkom tohoto ročníka za problémy spôsobené pri zmenách destinácie. Poniektorí ste boli už na ceste na Rudavu a v Malackách ste sa otočili, Juraj P, namiesto na Zalenú vodu , čo je od Trenčína menší kúsok ako do Vincovho lesa - poodtýkam bez auta - sa musel nejako prepraviť a podobné problémy. Takže ešte raz veľké pardon.

Vo Vincovom lese sme sa postupne pozbierali a keďže sme - plus mínus - vyrazili okolo obeda, mali sme dostatok času na pokľudné rozložnie stanov. Obloha vyzerala všelijako, ale správy o tom, že frontálny systém sa derie od západu na východ nám dával najavo ako sa bude počasie vyvíjať. Západný horizont sa nám ukazoval svojou krajšou oblohou ako nádejný. Čo sme tam videli, to i prišlo. A tak sme sa podľa neho riadili po celý víkend.

Gastronomická ponuka bola v tento deň veľmi slabá, bufet bol otvorený iba jeden a tak sme ho aj hneď vyskúšali. Čas nebol už podstatný, pred nami bol víkend plný otáznikov kvôli počasiu, ale inak pohoda na dlani. Aj keď trochu popršalo, nad hlavami sme mali prístrešok. Najprv bufetový a neskôr veľký altánok pri umývarkach. (Ktorí ste tam už boli, viete o čom hovorím.) Dážď však iba machroval, neukázal nám ani veľa zrážok a ani silu jeho vetra. Z kufrov áut, čoby odkladacích zamykacích skríň, sa začali vyťahovať všelijaké dobroty. Haló? Kde máme deti? Mají si kde hrát. A hrali sa. Bláznili. Akoby ich niekto od reťaze odviazal. Nezabudli ani tento rok na to, že by mal byť nočný pochod s baterkami. Dnes nie, moji milí, no zajtra určite - tak sme im to teda sľúbili. Do stanov sa v noci uložili väčšinou samé, kým ockovia riadili všetko z hlavného stanu umývarkového prístrešku za sprievodu spevu a troch gitár, ktoré sa ozývali ďaleko do tmavej oblohy.


2. Júla 2011 - Sobota

       Ráno prišlo rýchlo. V noci sa popílilo drevo - myslím to samozrejme obrazne. Asi v stanoch spali drevorubači, ale nie zase v každom, aby som nekrivdil. ;o)) Pomaly sme sa ale rozbehli. Západný horizont sa na nás usmieval nevídaným svetlom napriek mrakom, ktoré sa nad našimi hlavami naháňali. Ak teraz čakáte, že budem písať o tom, ako sme šialene organizovali deťom program, tak vás musím vyviesť z omylu. Voľno, mali totálne voľno. Mali sme tam rôzne vekové kategórie a podľa toho automaticky vznikli skupinky rovnovekých, teda aspoň približne, ktoré sa bavili v rámci svojej fantázie. Na naše prekvapenie mali aj jednu spoločnú hru v kruhu, kde si hádzali loptu a na niečom sa zabávali. Bolo milé sa na nich tajným očkom prizerať, aby sme im do hry nevnášali trápnu dospelácku organizáciu. A západný horizont bol už nad nami. Skončili sme v krátkych rukávoch, čo do tejto chvíle možné nebolo a tak boli vyslyšané prosby našich detvákov o kúpaní. Prezlečte sa do plaviek, oblečte si na to niečo teplé (to aby neprechladli na ceste späť) a hurá do vody. Zámer bol samorzejme termálna voda, ale i tá v druhých bazénoch nebola až taká studená. Tak tvrdili tí odvážnejší. Aj tak sa nakoniec prehriali v horúcom bazéne.

Možnosť stravovať sa však v tejto deň stúpla o dvesto percent. Z pôvodného jedného bufetu sme si mohli vybrať z troch otvorených. A tak si každý našiel to svoje. Hranolčeky však boli v kurze ako každý ročník. Veď také doma stále nemôžu a o to ide. Ten jeden víkend v roku im to snáď až toľko neuškodí. Aj nejaké zmrzliny padli za obeť, veď vyšlo slnko a o sladkostiach, chipsoch či tyčinkách ani nehovorím.

Slnko sa nám občas schovalo za mraky, ktoré ale rýchlo odbehli ukazovať svoje kypré tvary ďalej na východ, takže v podstate sa dá povedať, že sme mali čas sa vyblázniť za relatívne pekného počasia. Vytvorili sme dva futbalové tímy, najprv zmiešaný - zase tá dospelácka logika, čo? - no to sa deťom nepozdávalo a chceli si to rozdať v štýle deti proti dospelákom. A prečo nie? To milé stádo rútiace sa za loptou pri nohách dospeláka malo normálne úspech. Obrať takto dospelákov, rozmiestnených kvôli prirodzenej lenivosti po celom ihrisku, teda pomyslenom ihrisku, bola pre nich maličkosť. A my zase tak aby sme im neublížili. Veď ako inak. Na góly však príležitosť nebola. Silný vietor, ktorý sa dvihol a západný horizont plný šedi a tmy veštil jediné - Rýchla akcia v spratávaní všetkého, čo by mohlo zmoknúť, alebo odfúknuť.

Už spomínané prístrešky bufetu a umývarky nás ochránili pred slušným lejakom. Že jaká pohoda? Stálo nás to zase nejaké to euro navyše, ale po takom namáhavom futbale im predsa niečo vytrávilo. Asi sme ten dážď urazili, lebo tentokrát sa nám ukázal, že vie aj niečo viac. Nuž ukázal, uznali sme a za to uznanie nás dlho netrápil. Že dopršalo, sme ani nemuseli kontrolovať, stačilo sa pozrieť na naše detváky ako hneď vybehli prehadzovať si loptu cez sieť na ihrisku plážového volejbalu. Aj tí najmenší. No a čo? Veď to sa potom oprášilo a na prezlečenie sme toho mali zo skúseností dosť.

V podvečer sa znova otvorili kufre áut a ponúkli nám pestrú baliteľnú stravu z rôznych domácností, či hyper-deeper obchodov. A deti behali, skákali, hrali karty a iné voľnoprospešné disciplíny, kým videli a nepadla nad kempom tma. Ako osy na rozliaty med, nás s pripravenými baterkami v ruke bombardovali otázkami kedy vyrazíme na nočný pochod. A tak sme sa zorganizovali. Ale nás bolo. Areál kempu bol relatívne osvetlený pouličnými lapmami a tak sme v domnení, že nájdeme väčšiu tmu mimo areálu, zamierili k bráne areálu. Bola zatvorená, ale pán vrátnik nám s úsmevom otvoril hneď po tom, čo sme mu vysvetlili náš zámer. Verím, že táto tlupa detí a oteckov mu spravila jeho službu nezabudnuteľnou. Kráčali sme popri areáli dúfajúc, že narazíme na väčšiu tmu. A narazili sme. No nie na väčšiu tmu ale na ďalšiu bránu. Táto bola otvorená, no napriek tomu sme nevošli. Nad bránou stál nápis Erotic club. Uff!!!

Keď sme sa vracali do kempu, deti o ničom inom nerapotali, ako o tom, čo videli. Srandičky, srandičky.... Ale boli zlaté. Na bráne areálu sme sa dali znovu do reči s vrátnikom a spýtali sa ako sa dostaneme k tomu jazeru, čo je za kempom, lebo tam bol aj les a tma presne taká, akú sme chceli detvákom predviesť. Nuž v odpovedi to začínalo práve tou druhou bránou a že za ňou hneď treba odbočiť vpravo. A tak sme nešli. Deti už mali o zážitok postarané. A nám sa veru nechcelo vracať. Pekne sme pozdravili a popriali mu príjemnú službu. Pri stanoch sme dali pár piesní na záver a uložili svojich potomkov do stanov. Dokonca ešte pred polnocou. Veru nemali problém zaspať i keď cesta k tomu, aby sme ich dostali do polohy ležmo, bola pre nás náročná. Tak náročná, že sme už nepotiahli ani my.


3. Júla 2011 - Nedeľa

       V noci nepršalo. A nepršalo ani ráno, čo bolo pre nás dobré, pretože baliť mokré stany nie je zrovna zábava. Aj tak boli po rannej rose trochu vlhké. Západný horizont skončil s dobrými správami. Dnes ráno nám totiž neponúkol ani malý kúsok svetlejšej oblasti, ani malý kúsok slnečného žiarenia. Ale dnes to bolo už jedno. Deviaty ročník sme prežili vo veľkej pohode, dalo by sa povedať ako víkend medzi kvapkami.

Pobalili sme stany, kým boli ešte relatívne suché. Raňajkami sme vyplienili ako škorce bufety, nakúpili niečo na cestu a spravili spoločnú fotku ako kažý rok. Doplatili sme na recepcii i za druhú noc, keďže kvôli počasiu sme v piatok zaplatili iba jednu noc a spokojní sme nasadli do áut.

Bolo naozaj dobre priatelia. Ďakujem všetkým v mene zakladateľov tejto akcie, ktorí to aj napriek zlej predpovedi riskli a vzali svoje deti na túto stanovačku. Oplatilo sa!

... píšuc medzi kvapkami dažďa sa s Vami teším na ďaľší ročník.