Ročník 2010 - denník


Priatelia, dovolím si len takú malú organizačnú poznámku:
Páni, už sa nebude stanovovať termín ako tento rok, takto ma to mrzí omnoho viac, ako keď termín vyplynie z Vášho záujmu, aj keď po niekoľkých mesiacoch dohadovania. Budeme teda pekne hľadať vhodný termín tak ako predtým, samozrejme za predpokladu, že po “vypustení” informačného mailu o konaní ďalšieho ročníka Ydyksebu budete, v prípade Vášho záujmu, častejšie navštevovať túto stránku. Tento rok tam bola, napríklad, možnosť vyjadriť sa k organizovanému stravovaniu (a to sme tu ešte nemali), na ktorú nik z Vás nereagoval. Stránka je tu už osem rokov, sú tu prostriedky, ktoré je možné využiť na komunikáciu a získanie informácií a tak budete o všetkom vedieť včas. A ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som týmto termínom neulahodil.

23. Júla 2010 - piatok

        Vyzeralo to tak, že tento ročník asi ani nebude – počasie nám na tento víkend SHMÚ nepredpovedalo zrovna najlepšie a počet prihlásených účastníkov bol, povedzme, veľmi nízky. No napriek tomu bolo skvele. Že jo?

Ivan, to bola veru veľmi dobrá myšlienka vybrať sa už v piatok ráno. Veď škoda by bolo nevyužiť ešte pekné počasie na kúpanie. A tak aj bolo. Piatok sme ho využili nasledovne:

Do areálu kempu sme dorazili s Brankom G. ako prví. Na moje počudovanie kemp nebol tak obsadený ako som čakal, ale o to sme mali väčšiu možnosť výberu. Akosi automaticky sme zvolili stanové miesto, ktoré sme okupovali na piatom ročníku. Ešte sme ani nestihli rozložiť prvý stan a už prišiel aj Ivan B.
Keď boli stany rozložené a všetci riadne spotení a mokrí, premiestnili sme sa k bazénom. Teplo bolo riadne a preto som sa ani nečudoval, že pri bazénoch nebolo ani kde deky rozložiť. Zložili sme sa na tráve, na kúsku tieňa a hlavná náplň tohoto dňa sa začala. Nie však nadlho. Keďže vo vode sa zvuk šíri rýchlejšie ako vzduchom, pozornému potápačovi by isto neušlo, že nám už riadne vyhladlo.

Rozdiely v sortimente bufetov neboli veľké, maximálne sa líšili iba tie, ktoré ponúkali špecifiká ako Lángoše (tak to tam mali napísané) alebo kávu Lavazza, či trdelníky. Ako už svoje deti poznáme, tak vyprážaným jedlám sa tu vyhnúť veru nedalo. Tie boli, rovnako ako hranolky riadne v kurze. No a potom klasika, zmrzlinky, či nejaká sladkosť, kofolka, rajec a podobné. Výber nebol veľký, ale aspoň jednoznačný. Vybrali sme si bufet, kde bol najväčší chládok.

Po relatívne dobrom obede sme nemrhali lúčami slnka a len čo sme sa zase dostali do plaviek, už sme boli pri vode. Skákanie zakázané nebolo a možno aj hej, ale nik nás neokríkol, tak si viete predstaviť, čo tie naše detváky ponavymýšľali. Maroško, tohtoročný Matýsek, bol podchvíľou unavený a tak Branko využil túto príležitosť, aby si sám mohol oddýchnuť. Aj Tomáško šiel s nimi. Ivanovi prišla spoločnosť a tak sa na chvíľu osamostatnili aj s Maťom. A neskôr som i ja s Katkou išiel na oddych.
Čas utekal a my sme sa znova všetci zišli pri bazénoch. Obloha sa zaťahovala čoraz viac, ale neboli to len mraky, ktoré nám uberali slnko, bol to aj sám pán večer. Tesne pred ôsmou sme opustili bazény a cestou okolo bufetov sme si vyberali, do ktorého z nich sa pôjdeme najesť. Od obeda sme vedeli, že dva krát do tej istej rieky nevstúpime, čo v prípade bufetu na obed platilo dokonale. Cestou okolo jedného bufetu deti zbadali v ponuke nanuk s názvom Sliz (a práve tento tri roky dozadu v tomto bufete celkom vykúpili), a ako inak, chceli si ho kúpiť. Lenže bufet bol už zatvorený a pravdepodobne majiteľ, ktorý stál pri stole povedal, že nám ich predá ak chceme.
"Kdeže pane, najprv musia večerať, potom môžu nanuky." - vysvetlili mu dospelí a prisľúbil nám, že nech prídeme ráno, otvárajú o deviatej, ale že dievčence sú tam aj o ôsmej. A tak sme sa pobrali preč s nádejou, ktorú do nás takto vlial. Keďže bolo už relatívne chladno, prezliekli sme detváky i seba do teplejšieho a šup do vyhliadnutého bufetu. Tentoraz i kurací steek, ako to tam mali nazvané, prišiel do kurzu, ja by som to ale nazval obyčajnou kuracou cigánskou. Stojac v rade sme počuli ako z kúpaliskového rozhlasu hlásili, pre nás novinu, že od deviatej večer do pol dvanástej bude nočné kúpanie. Že aká paráda, vravíme si. Kým sme konzumovali svoje kráľovské jedlá, pridal sa k nám Miro K. s Dominikou, ktorý dorazil až takto večer. Ani sa nepýtajte prečo tak neskoro, nech Vám sám povie. Šup-šup, dopapáme, hodíme si plavky, uteráky na krk a ideméééé.

Nadšenie nás však prešlo hneď pri vstupe k bazénom. Vraj dve eurá na osobu a platiť treba pri bráne. Tá bola mimochodom nie zrovna blízko a pre tú tmu ju ani vidieť nebolo. Myslím, že niekde inde by isto túto položku zahrnuli do "kempového" rovnako ako majú vstup na kúpalisko zahrnutý cez deň. Ale čo už.
Nakoniec sme však usúdili, že sme lepšie ani spraviť nemohli. Sedeli sme zase v bufete ako náhradný program za nočné kúpanie, mäso do "steeku" už nemali, tak si deti hľadali niečo iné, len tak, aby nesedeli pri kofole bez činnosti rúk. Z oblohy nás už "fotili". Blesky neboli síce blízko, ale ich príchod sme mali avízovaný vopred od našich manželiek, ktoré ich estrádu už videli od začiatku až do konca. K nám prišli až okolo polnoci. A vietor s nimi.

"Branko, pomôžem Ti?" - zaznelo z môjho stanu hneď po tom, čo som počul ako napravuje prekrytie stanu proti dažďu.
"Tati, choď mu radšej pomôcť." - povedala Katka, čím ma vyhnala von.
Keď som sa vystrčil celý a vo vetre a daždi som pomáhal Brankovi s plachtou, otvorilo sa okienko na vedľajšom aute a zjavila sa v ňom hlava: "Páni, treba Vám s niečim pomôcť?" - ozval sa flegmaticky z okienka Ivan akoby sa ho tá búrka ani netýkala. Oni ani stan nemali, rovno spali vo veľkom aute.
Z druhej strany prišiel Miro a bolo nám všetkým jasné, že presúvame detváky do áut, aby sa cítili bezpečnejšie. Veď kto mohol vedieť, čo má ešte prísť? Preniesli sme aj Maroška, ktorý si už niekoľkú hodinu v pohode odfukoval a ani netušil, že ide do lepšieho. Mať tak v tejto chvíli jeho výšku, tak by sa mi v aute spalo ako v raji. Tento scenár presunu sme už z jedného ročníka ale nacvičený mali, takže za pár minút sme už všetci ležali v autách a dá sa povedať, že sme sa snažili prečkať tú premenlivú búrku až kým nás nezmohol spánok.

24. Júla 2010 - Sobota

        Ráno ma prebralo svojim tichom už o pol siedmej. Ostatní ešte spali. Vonku bol po búrke príjemný vzduch. Skontroloval som všetkým stany, či ich neodfúklo, no stáli tam akoby ani búrka v noci nebola. Otvoril som teda svoj stan a presunul sa doň spolu s malým sopránovým ukulele trochu si po ránu potichu zabrnkať, kým všetci povstávajú.

"Poďte si dať jesť! Snáď to nepoveziem domov." - zavelil s humorom, ale s vážnosťou pozvania, Ivan, ktorému pol auta okupoval okrem Maťa i proviant. Keďže bufety boli ešte zatvorené, každý si niečo vytiahol, aby do seba trochu toho jedla nahodil aby sme do bufetových raňajok vydržali. Vyvetrali sme autá, poskladali stany, a kým sme na seba čakali, deti začali hrať futbal na jednu bránku - druhá tam chýbala. Ale len taký rozcvičkový. Neskôr, keď sa pridali aj tatkovia, nazvali sme ho futbalom, nie rozcvičkovým, ale párkovým na centimetre. Katka bola v bráne a jej dlhé nohy pripomínali... no hádaj čo - chutné párečky. A tak sme dostali chuť na párky k raňajkám.
A tie centimetre? "Kati, predstav si, že máš dva párky na tanieri. Za každý gól, ktorý dostaneš, nám musíš dať centimeter párku." - a tak sa snažila, predvádzala svoje herecké zábavné schopnosti, čo sa jej samozrejme aj darilo, a my sme sa rehotali a dávali góly. Nechali sme jej jeden centimeter párku.

A tak sme hľadali bufet, ktorý by predával párky. No žiaľ, otvorené boli len tri bufety a ani v jednom ich v portfóliu nemali. Ani sa nepýtajte, čo si v toto ráno v bufete deti objednali. Ale vraj "mňamky", tvrdili detváky.

Ku stanom, vlastne už len ku autám, na naše pomyslené ihrisko, deti priniesli druhú bránku, ledabolo sa povaľujúcu na beach-volejbalovom ihrisku a veľký futbal sa mohol začať. Nuž chceli, aby boli dospelí proti deťom, tak tak aj bolo. Samozrejme, že detváky vyhrali, veď ako inak. Spotili sme sa ale riadne, no bolo to plánované. Rozhodne už vonku nebolo tak teplo ako v piatok, tak sme si to teplo vyrobili týmto spôsobom vnútorne. Prezliekli sme sa potom do plaviek, uteráky znova na krk, avšak oblečení do trička, sme vyrazili na kúpalisko.
Tak ako sme si včera nevedeli nájsť miesto pri bazéne na odloženie vecí, tak sme dnes nevedeli nájsť jednu vec, ktorá by bola odložená v okolí bazénu. Iba tak pri horúcom bazéne, kde by tie veci možno boli aj keby bolo bývalo snežilo. Hladina bazénov sa hýbala akurát vplyvom vetra, kým sme tam neposkákali. No a v rámci otužovania sme potom prebehovali medzi horúcou vodou a studenou, ktorá bola síce omnoho teplejšia ako povedzme na Rosničke za najväčších páľav, ale dnes sa zdala byť riadne studená. A milé dámy - mamičky, nemyslite si, že sme nechali svoje detváky v takej kose mokré prejsť tú diaľku nazad ku autám. Po tejto otužovacej kúre sme si priplatili euro za osobu aby sme sa presunuli o pár metrov na pol hodiny do krytého bazénu, kde boli okrem teplej vody aj bublinkové masáže a masážne prúdy. Keďže bolo chladno, tak sme mali celý vnútorný bazén len pre seba. Skôr než sme potom vyšli, sme sa vo vnútri pekne vysušili, aby sme neprechladli. Že aká paráda takáto masáž po futbale?

Hneď ako sme sa poobliekali a chceli sa znova najesť, sme zistili, že i ten bufet, kde nám pán zo včera sľúbil tie nanuky, je stále zatvorený (no jasné, otvárame o deviatej, ale dievčence sú tam už o ôsmej - mal na mysli asi pondelok ráno, že?), a zatvorené boli takmer všetky bufety a stánky. Okrem dvoch - bufet pri kempe a ten, dá sa povedať, náš. Mäso už mali, takže cigánska... pardon, "kurací steek" fičal, ale mali aj výbornú polievku - vývar. Ako sme tak posedávali, odrazu si zavolala deti pani v okienku a každému dala do ruky malý balíček. Bol to rozbaľovací reklamný lietajúci tanier. Milé od nej.

Po dobrom obede sme sa pomaly presunuli k autám a hádaj čo? No dali sme zase futbal. Ale tento bol oveľa vážnejší ako ten ráno. Tatkovia sa rozdelili na dva a dva kusy, Katka s Dominikou rozdelili deti a boje sa začali. Dokonca sme svojimi výkrikmi museli zaujať okolie, pretože sa prišli opýtať dvaja chalani, mohli mať tak okolo dvanásť - trinásť rokov, či si s nami môžu zahrať futbal. Nuž čoby nie. Neskôr vysvitlo, že to boli Galantskí mladí futbalisti... hehe.
Poniektoré deti tým pádom nehviezdili ako predtým a celé to dostalo iný nádych. Vyhlásili sme preto neskôr prestávku. Počas prestávky Galanťania odišli, detváky sa zregenerovali, lebo pády sme mali niektoré aj škaredé a vrátili sme sa na plochu dohrať druhý polčas. A kto vyhral? Nuž tu nemôžem povedať, že samozrejme deti. Futbal vyhral tím s menšími deťmi, ale podľa mňa sme vyhrali všetci, veď dva dni s neskvelou predpoveďou počasia, po slnku a búrke sme sa mali fantasticky a skvele.

Bolo už takmer sedem hodín večer, keď sme dali odchodovú kofolu v bufete. Miro s Dominikou ešte jednu noc ostali. Miro, ako bolo?


Dovidenia o rok, priatelia a verím, že v hojnejšom počte....