Ročník 2009 - denník


10. Júla 2009 - piatok

       Recepcia kempu na Rudave od minulého ročníka zmenila, zdá sa, len recepčnú, rovnako ale fešnú študáčku. Tú sme uzreli okolo tretej poobede v počte prvých troch oteckov, ktorí si pobrali pol dňa dovolenky, alebo rovno v tento deň do práce ani nešli.

Nepríjemné prekvapenie, ktoré na nás čakalo vo forme zatvorenéo bufetu hneď na pláži, sme vykompenzovali iniciálnou aktivitou stavania stanov na tom istom mieste ako po minulé roky. Koketovali sme však s myšlienkou posunúť sa bližšie k hlavnému krbovému altánku, veď čo keby pršalo, ale po informácii z miestneho úradu, že tam bude nejaká firemná akcia, sme radšej zvolili klasiku vzdialenú na druhej strane kempu. No vzápätí ako sme zarazili posledný stanový kolík, sme sa pobrali overiť si otváracie hodiny druhého bufetu s názvom "Kotva", ktorý nám už minulý ročník slúžil ako milá alternatíva sortimentu ponúkaného v plážovom bufete. Usadili sme sa do prázdneho bufetu, poobjednávali niečo proti smädu, hladu, či len tak pod zub, aby sme si skrátili chvíle čakania na zbytok účastníkov siedmeho ročníka. Žiaľ ani tento rok ešte pizzéria v kempe nebola v prevádzke, takže nám bolo hneď jasné, že budeme mať opäť bufetový víkend ako minule. Júj, mamky by nám dali!

Len čo sme usŕkli z prvého piva, teda pardón, z malinovky, spustil sa taký lejak, že by si bol pohár za pár sekúnd čerstvou dažďovou vodou naplnil. Keby sme neboli bývali pozorovali oblohu, isto by sme zneisteli, že to "objednané" počasie nám akosi dodané nebude. No nebolo viac času na pochybnosti nakoľko vietor odfúkol všetky mokré mraky, ktoré ktovie nad čím plakali a zmáčali celú zem. Len malé baránky sa začali pásť na jasnej oblohe plnej slnka, čo sa snažilo napadanú vodu akoby vziať k sebe nazad. Po pár minútach sme ani nevedeli, že bolo po daždi, len ten vzduch bol akýsi sviežejší.

Postupne prichádzali ostatní oteckovia. Tí, čo sa nepoznali, sa zoznámili, lebo tento ročník nám priniesol nové tváre do kolektívu a tí, čo sa poznali zase vtipkovali akoby sa neboli ani poznali. Veď niet divu, poniektorí sa celý ten rok nevideli.

Keďže na dohľad boli vodné bicykle a člnky, odolávali sme netrpezlivým prosbám svojich detvákov, aby sme s nimi išli na vodu, až do chvíle, keď sme sa vrátili do kempu. To už mali v sebe niekoľko pochutín ako korbáčiky, či zmrzliny, takže v tomto zmysle už spokojné boli.
Ihrisko v kempe a hlavne ten kolotoč, ktorý ku podivu od minulého roka ešte fungoval, im však celkom vzalo pomyslenie na vodu, ktorú sme sa im niekoľko hodín snažili zahnať do kúta a my sme mali zase čas na dostavanie stanov. Ohnisko bolo už toho roku povolené, no kým jeho plamene vyšľahli do sľubnej oblohy my sme nejakú tú klobásku, či slaninu opiekli na plynovom variči.

Noc prišla rýchlo, znovu sme po roku videli to nádherné vzrušenie v očiach našich detvákov ako behali okolo ohňa a pichali doň paličkami. Do stanov sme ich stihli zahnať do polnoci. Poniektoré detváky sa vypýtali aj skôr.


11. Júla 2009 - Sobota

        Čakali sme, že noc bude chladná, ale napriek počasiu, s ktorým sme tam prišli bola noc príjemná. Nepočul som nikoho z nás, že by sa sťažoval na chlad. Nad ránom, keď sa slnko oprelo do plachiet stanov nám už veru teplo bolo, no vonku to až tak sladko nevyzeralo. V altánku, ktoré vlastne môžeme kľudne nazývať krmítkom, pretože najvačšou časťou aktivít pod jeho strechou bola práve príprava jedla ako aj jeho samotná konzumácia, sme rozbehli deň každý svojimi zásobami. Bolo treba umyť od slaniny a klobásky nechutne zamastený hrniec aby sme mohli uvariť vodu. No najprv sme si pozalievali kávy, pretože mastné škvrny v káve vadia doslepým rozhodne menej ako deťom v čaji. Či?

Z hlavného krbového altánku, ktoré bolo na druhej strane kempu sa nám do chutí raňajok ozvala v hlasnom prevedení ruská hymna... následne aj iné, predchodzí režim pripomínajúce, skladby a keď sme si urobili exkurziu na toto miesto, zistili sme, že už majú pripravené kotlíky, vlastne slastne voňajúce kotle s gulášom (a my po bufetoch, čo?), pípu na pivo, víno, minerálky a iné nealkoholické nápoje po stoloch. Radšej sme ich teda obišli a odišli.

Keď sme aspoň ako tak naplnili všetky žalúdky, detváky boli už samé od seba nastúpené, pretože konečne sa tá dospelá zberba dvihla, aby ich zobrala na vodné bicykle. Teda poviem vám, veľmi záleží komu platíte za požičanie. Bol tam starší pán, ktorý už z diaľky vyzeral na pohľad ako čert - červené tričko, opálená indiánska tvár, postavené vlasy, už len rohy mu chýbali - a maximálna neochota. Detváky si hneď už vyberali na ktoré plavidlo pôjdu:

"Tatíííí, ja chcem tridsaťpäťku, tá má šmykľavkúúú...",

"Tati a môžeme si zobrať túto? Pôjdeme tam my štyria, prosíííím."

Keď toto ten čert zbadal ako tie deti vyberajú....júúúúj:
"Lodyčky vám dám pjekne po porádku, jak tam stojá. Ket si scete vyberat, mosíte si doplacyt!" - a nám skoro sánky popadali na hrude. Pritom išlo len o to, že tie lode mal pospájané reťazou a musel by ich všetky povyvliekať. Teda ja byť obchodník na jeho mieste, tak pri takej tlupe ľudí, čo mi tam príde by som na každú loď ešte aj mašličku zaviazal.

Keďže tam boli iba dva bicykle so šmykľavkou, ktoré mali aj inú cenu ako ostatné plavidlá, tak prvý otecko vzal práve ten posledný vodný bicykel, takže taktne toho čerta prinútil aby odmontoval z reťaze všetky vodné bicykle. Aj tak mu tam ostali cca dva kusy v tej rade po tom, čo nám to rozpožičal. A keď mu vravím, že ja si teda zoberiem tú desiatku, tak povedal, že teraz je to už jedno. No hold, obchodník.

Ale vráťme sa späť k našim detvákom. Ešte nebolo tak teplo aby sa mohli kúpať, ale napriek tomu sme sa na vodných bicykloch vybláznili, naháňali sme sa, spájali sme ich do jedného veľkého plavidla.... Poniektoré detičky mali aj svalovicu z toho šľapania, keďže niektorí šľapať nechceli a niektorí na pedále nedočiahli, ale trochu posilňovania deťom vôbec nezaškodí.

Nastala však otázka, čo s obedom. Teta v bufete nám ešte v piatok oznámila, keď sme sa pýtali, či toto je jediný bufet, že kúsok ďalej je ďalší bufet "Komár", kde aj varia. Lenže dnes nám povedala, že ten bufet je zatvorený. Nech žije taktika, biznis je biznis. Boli sme si to overiť a fungoval. Dokonca mali aj iné v ponuke jedál ako tu v Kotve. Je jasné, že tlupa dvadsiatich piatich ľúdí nebude robiť to isté, tak poniektorí poriešili stravovanie v Kotve, poniektorí v Komárovi a keď sme sa vrátili do kempu, čakala tam na detváky ešte pizza. Dievčence ponachádzali a pozbierali slimákov na umelé tanieriky, čoby ich domčeky, ženili ich, vydávali, asi ich brali ako náhrada bábiky, ktoré nechali doma. No nemusím asi hovoriť, čo nám chlapom napadlo pri pohľade na toľkých slimákov pohromade a pomyslení, že tu máme len dva bufety...

Aby sa nepovedalo, že sme sa tam len tak pražili na slnku a užívali si ťažký veget, aj športu bolo. Taký fotbálek dospelých proti deťom... samozrejme, že deti vyhrali, to sa inak ani nedá, ale tie vybehané a šťastné tváre a nielen detí. Aj dospeláci požmýkali svoje tričká. A keďže nie všetci boli v daný moment na jednom mieste, kým horel už podvečerný oheň dali sme aj tí ostatní fotbálek číslo dva, ktorý končil za totálnej tmy. Mno, totálnej, to som asi trošku prehnal, bolo tam osvetlenie kempu, ktoré nám aspoň hádzalo na loptu odblesk, takže sme ju boli schopní ako-tak rozoznať od chumáčov trávy. Dnes bolo viac detvákov, ktoré sa sami vypýtali do stanov.


12. Júla 2009 - Nedeľa

        Porovnajúc toto nedeľné ráno s tým istým ránom posledného ročníka môžem povedať, že toto bolo nádherne suché a priam horúce. Nad ránom sme svoje detváky museli zo spacákov vyberať aby im nebolo teplo. Hneď zrána pražilo slnko a kým sme raňajkovali svoje zásoby, rosa sa menila v iné skupenstvo a pomaly odchádzala zo stanov a všetkého, čo sme mali v pláne baliť. Zložili sme stany, zbalili sa a odparkovali sme v areáli pod stromami v chládku. V unimobunke pri vodných bicykloch už nebol čert, ale iný príjemný pán, takže zapožičanie vodných bicyklov bolo bez najmenšieho stresu. Počasie bolo skutočne ako objednané, pretože keď sme boli na vode, slabé mraky zakrývali tú žeravú, na krky páliacu, guľu a keď sme sa potom kúpali, už boli mraky zázračne preč. V Kotve sme potom doplnili tekutiny, pokecali a počkali na posledných "vodníkov". Presunuli sme sa do jednej z reštaurácií v Malackách aby sme si dali jedno pekelne teplé jedlo s dobrou polievkou a poliečili tým aspoň trochu svoje ubufetované žalúdky. Nie však všetci, poniektorí sa presunuli na obed rovno domov.


a čo dodať na záver? Nuž dovidenia o rok, priatelia....