Ročník 2008 - denník


11. Júla 2008 - piatok

        Tento rok som myslel, že sa na termíne ani nedohodneme, ale nakoniec sa tam zišla celkom slušná tlupa oteckov. Veď 11 dospelých a 18 ich detí, teda 29 ľudkov a ľudíc je na jednu akcošku dosť. Cestovali sme preto individuálne, inak by to bol krásne farebný had vlečúci sa diaľnicou, pokiaľ by sme tadiaľ išli naraz.

Privítala nás milá a veľmi pekná mladá recepčná. (dámy, bez obáv, naše deti zaručene ako antikoncepcia stále fungujú). Som si nemyslel, že revitalizácia kempu zasiahne aj do personálu. Kemp bol obsadený, aby som nepreháňal, asi dvoma stanmi, takže náš tradičný flek na nás po dvojročnej prestávke čakal. Bol tam vlastne jediný altánok, ktorý ešte držal svoj tvar a my sme ho museli mať.

Skôr než sme sa utáborili, zistili sme, že pizzeria, na ktorú sme chceli staviť aj tento rok svoje nádeje na záchranu stravovania, bola nefunkčná, pretože zmenila svojho majiteľa a vyzerá, že nemá záujem o túto sezónu. Dali sme si preto jedno, slovom tri chladené v bufete na pláži a deti si okrem rýchleho občerstvenia z "bohatej" ponuky jedál tiež schladili svoje gágoriky rôznymi zmrzlinami.

Nuda detí a ich dotieranie ako komáre nás primäla vstať a presunúť sa na miesto kde sa nám podarilo už s nacvičenou presnosťou rozložiť stany do klasického kruhu osady. Len nás trochu zmiatlo ohnisko, ktoré tam už nebolo, pretože po novom už také ee a no no no. Nové ihrisko na svoje deti nenechalo dlho čakať, rozkladania stanov sa preto pochopiteľne nezúčastnili. Poviem Vám, točiť sa na tom kolotoči toľko, čo sa tam natočili oni, no ďakujem, radšej rozložím stany v celom kempe sám.

Nočný pochod sa na tento deň neplánoval, takže sme vyložili svoje zásoby pod altánok, kým to, čo sme mali z domu ešte držalo svoju teplotu.... A deti stále na tom kolotoči. Bŕŕŕ.
"Óóóff, poď sa nastrekiať Samkóóó, Tomáškóóó, Katkáá, Miškááá...." - no tých mien tam teda padlo... Prikvitli, zakašľali keď sme ich offovali a hybaj nazad. "Tatóóó, čo ma zdržujéééš, už stačííí."

Gitaru som tento rok nebral, ale Peťo S. áno. Mám pocit, že už nabudúce ani on nevezme rovnako, ako tento rok ja. Veď sa na nej drnkalo len tento večer a len tak, skôr pre seba. Zato sme prebrali všetko možné. A čo sme preberali? No trt, to Vám ešte budem vešať na nos. Túdle. Len my vieme. Chichi...
Tento deň ušiel rýchlo aj napriek tomu, že sme deti ukladali do stanov až okolo polnoci. Ale vydržali, hrdinovia a hrdinky...


12. Júla 2008 - Sobota

        Noc bola teplá a ráno príjemné. Dobre sa vstávalo. Množstvo varených párkov privítalo detváky pod altánkom, pretože ako vždy bufet otvorený ešte nebol. Ale myslím, že by to vyšlo narovnako, či párky tu alebo v bufete. Ale aj fajnová vianočka s nugetkou, či iné dobroty sa na stole povaľovali. Aj kávička pre tatkov bola a vôbec, raňajkovali sme, dá sa povedať, niekoľko hodín, ale na to si už deti zvykli, veď tam majú kolotoč.

Samotný veget začal v momente ako sme vyhlásili, že ideme na pláž. Rozložili sme sa pri vode a jediné, čo sa na nás hýbalo, boli oči na kontrolu detvákov. Len ich nestratiť z dohľadu. Ale hýbali sme sa, samozrejme. Museli sme občas vytiahnuť peňaženky a podať deťom peniaze, keď si chceli niečo kúpiť, ale boli tak zabraté do svojich hier, že keby sme ich neboli natreli štyridsiatkou pred tým, než vošli do vody, teraz by sa nám to bolo už zťažka podarilo bez konfliktov s ich názormi a záujmami.

Ale nie, srandu si robím, fakt sme sa hýbali, veď na druhej strane vody, celkom blízko za mostom, bol ďalší bufet. Mali tam lepšie klobásky a aj pivo bolo dobré. A dokonca sme videli na deti, akurát z iného uhla. Ak sme predtým videli zadky ako vchádzali do vody, teraz sme dokonca videli ako sa pri tom rehocú (ich tváre, nie tie zadky). A tu je vlastne ponaučenie, že bufety treba striedať, pretože inak svoje deti nespoznáte tak dobre, ako by sme ich videli z opačnej strany. A na veci sa predsa treba pozerať vždy z toho správneho uhla. No nie?

Táto sobota bola snáď rýchlejšia ako piatok. Akurát si deti užili viac slnka.
Esemesky typu "Natri dobre deti." alebo "Nech nie sú celý deň na tom horúcom slnku" sme dostatočne ignorovali, najmä keď prichádzali tak navečer, keď už všetko bolo prakticky neovplyvniteľné.

Vyskúšali sme nové sprchy a keď sme boli hotoví (neviem prečo tieto procedúry trvajú tak neskutočne dlho) vybrali sme sa do reštiky. Totiž aby bolo jasno. Dano S. so svojimi deťmi bol vždy o krok vpred a než my sme absolvovali sprchy oni sa práve vracali z víťazoslávne nájdenej reštiky asi 300 metrov od kempu. Majú aj gulášek. Ohnisko žiadne, menu v bufete sme poznali aj odzadu, no nebolo nám veru viac treba.
"Decká, nechajte už ten kolotoč a poďte aj vy z tej preliezky, ideme na večeru, potom pôjdeme na nočný pochod." - snažili sme sa motivovať detváky i keď im to bolo pravdepodobne jedno. Aspoň budú mať teplé jedlo.
"A majú tam aj hranolky?" - no nevravel som? Je im to jedno, veď toto môžu aj na pláži.

Ono to nebola až tak reštika. Vlastne to bol iný druh bufetu a naozaj, ponúkali okrem klasiky aj dva druhy gulášu. Tak Dano nekecal. Sme mysleli, že chce mať len kľud v kempe a preto nás sem vyhnal. Chichi. Poutierali sme si sliny z kútikov úst a postavili sme sa do radu, ktorý sme si vlastne svojim počtom spravili my sami.

"Tató, ja chcem horalkú" - jedno chcelo horalku, iné hot-dog, kofolu, také pitie, onaké, myslím, že miestny predavač tam takúto spoločnosť nemáva často. Aj my sme ostali prekvapení, keď sme zistili, že ten predavač, nazvime ho "výčapník", okrem čapovania a predávania vecí z regálov, si aj varil vzadu v kuchyni a aj roznášal hotové na stoly. Aká kumulované funkcia. Výčapník, kuchár i čašník. Chcelo to veľa trpezlivosti na strane zákazníka. "Hneď som u Vás" - frkol svoju nacvičenú vetu. Keby som mal so sebou žiletku, tak sa zrovna môžem oholiť ako rýchlo som zarastal.
Vonku sa zdvihol vietor a spustil sa lejak. Tomu čašníkovi tam prevrátilo dáždnik, tak už neviem, či to prišiel opraviť a zbaliť ako výčapník, kuchár, čašník či údržbár. Než som sa dostal na radu, vypadla elektrika.

V kempe nám chalani poschovávali veci, čo sme mali ešte vonku a nejako sme sa presunuli do kempu. Deti sa báli a poniektoré i plakali. Ale všetko bolo ok. Stany sú fasa, len nesmú pretekať. Ale akú sme mali popularitu, aj z neba nás fotili, len keby tak pri tom netrieskali.

Myslím, že túto noc detváky zažili veľké dobrodružstvo. Možno po prvý krát a možno nie, ale v noci bola riadna búrka. Dano S. bol zase o krok vpredu, v bungalove vraj bolo teplo a dusno. Nám v stanoch hlučno a vlhko no a tým čo spali v autách bolo zase tesno a tiež dusno. Matýsek spal v stane. Či bola búrka ani nevedel, bol jednoducho unavený, tak si krásne pospal.


13. Júla 2008 - Nedeľa

        Nadránom dážď ustal. Stany sme mali ešte mokré a než sme sa zišli v altánku, niekto tam hore rozfúkol mraky aby nám oschli stany. Veď mokré sa balia na dva krát. Raz v kempe a potom doma, keď preschnú. Raňajkovali sme takmer do pol dvanástej. Ale tu sme sa už hýbali reálne. Bolo treba pobaliť.
"Kde sú deti?" - kolotoč sa vrtel a preliezky sa pod nimi prehýbali.
"Chlapi nechoďte do umývarky, nejde voda a ani elektrika." - no paráda, takže stav z večera pokračuje. Nevadí, káva z varenej minerálky nechutila zle.
Tí, čo išli do bufetu len hlásili - "Ani tu nič nejde, majú len klobásu..." - a už neviem čo spomenuli, ale fakt bol ten, že obed v bufete musíme vynechať. Niekto nevynechal, niekto sa najedol po ceste domov.

Nuž priatelia, dobrodružstvo máme tento rok za sebou a ešte aké.
Stretneme sa znovu o rok. Tentokrát bude termín určený dostatočne vopred a kto bude môcť pôjde, kto nie, tak si to tu prečíta.


Tchús o rok...