Ročník 2007 - denník


10. Augusta 2007 - Piatok

        Nuž priatelia, tento deň to bolo na počiatku všelijaké. To počasíčko bolo vážne na prd, celý týždeň krásne a dnes sa to muselo po.., no, zmrákať. Zatiaľ sme však dážď pod stanmi na Ydyksebe nezažili, tak prečo by sme to mali tento rok prekladať. Bola to jednoducho výzva. Aj tak som očakával, že niekto zavolá a opýta sa ma, či to predsalen neodložíme na inokedy. Predpoveď počasia sa na nás mračila s ikonkami šedých upršaných a dokonca aj ublýskaných mrakov, no nevzdali sme to. A bol som veľmi rád.
        Vincov les nebol veru ďaleko, ani sme sa nenazdali a po jednej prestávke, keď sme sa na výpadovke počkali na pumpe, sme štyri autá pekne v kolóne dofrčali na miesto. Areál je to veľký, našli sme si miesto. By ste neverili ako sme sa krásne zhodli a rozostavali sme stany. Detváky nám pomáhali ostošesť, takže nám to išlo od ruky. Než sme postavili stany, dovalil sa aj zvyšok účastníkov. Miško (tohtoročný Matýsek) mal svoje kráľovstvo, pretože on sa ubytoval s rodinou v chatke aj s Danom a jeho deťmi. Neviem, kto kecal s tým počasím, ale tak ako sa vyjasnilo, by asi nikto neveril. Dano aj s deťmi neváhali a rovno sa šupli do detského bazénu, ktorý bol v areáli, pretože tu sa kempovalo priamo v areáli kúpaliska. Zopár pív a meruňka nás dostali do nálady, tak sme chvíľu blbli a hrali aj na gitare, ale nemohli sme dlho, pretože bolo načim vyskúšať miestne bufety. Bol otvorený už len jeden.
        Kým detváky poletovali okolo nás ako zmyslov zbavené my sme im zatiaľ pri okienku poobjednávali samé zdravé jedlá ako hranolčeky s kečupom, párky, klobásky a nejaké tie džúsiky so samými pridanými vitamínmi. Ale čo už, aj tak iné nebolo a detváky by sa aj tak vybrali iba toto. Veď si už zvykli a za ten víkend im to neublíži. Museli sme však odolávať náporom detvákov, pretože sa nás každú chvíľu vypytovali, kedy pôjdeme na nočný pochod. Pravda je, že sa nám veru nechelo, ale sľúbili sme im to na sobotu i keď sme netušili či nás počasie nezradí.
        V ten večer nás však nezradilo počasie, ale naše unavené telá, pretože sme zaľahli s deťmi, že ich ideme klasicky uspať a tak sa ešte chvíľu ozývali zo stanov rôzne rozprávky a múdre dialógy. Až na pár tatkov, ktorí po zistení situácie aj tak zaľahli, sme nedokázali tejto noci už vstať.


11. Augusta 2007 - Sobota

        O tretej nadránom už pofukoval vetrík, takže to so mnou myklo a keďže náš stan sa nie a nie prispôsobiť mojej veľkosti, prebudil som sa. O chvíľu začal mierne ťukať na stan slabý dážď, ale ten do rána nevydržal. Podľa suchej trávy, ktorá ho zhltla ako slon čerešňu, bolo jasné, že nepršalo veľa. V kruhu medzi stanmi sa objavili lavice so stolom - tí skorejvstavší to sem priniesli zo zastrešenej časti umývarky, veď aj tak tam nikomu nechýbala.
        Spoločne sme sa naraňajkovali a.... nuž nemal by som to asi písať, ale jeden z nás si išiel znova ľahnúť, veď keď bol unavený, tak prečo nie. Keďže je medzi nami aj futbalista a dnes mal dôležitý zápas, tak si ho išiel riadne odkopať. No a my ostatní bez únavy a povinností sme rozradostili detváky, pretože sme im povolili, že sa môžu obliecť do plaviek, Dokonca aj slnko bolo na nás zvedavé, tak pomedzi mraky po nás poškuľovalo. Teplý vzduch a teplá voda, hmmm, dobrá kombinácia na kúpanie. Veď to bolo patrične aj vidieť na detských tvárach. Keby nemali uši, tak by mali určite všetky od šťastia a úsmevov odklápacie hlavy.
        Ani sme nevedeli, že máme deti aj keď sme na ne z okraja bazénu pozerali a kontrolovali ich. Kým sa tam čľapotali, vôbec nás pri tom nepotrebovali, dokonca aj tohtoročný Matýsek nikoho nepotreboval, ale nemohli sme ich tam nechať rozmočiť, pretože ich koža na nohách a na rukách začínala mať oriešky, ako vraví Miro K. svojej Dominike, teda mali ju krásne vráskavú a bielu. Bol teda najvyšší čas ísť niečo zhltnúť.
        Dnes bolo bufetov otvorených neúrekom, takže výber bol bohatší ale šanca na zdravú stravu rovnako mizivá ako včera. Úspech mali hlavne lángoše, hranolky, nejaká tá zemiaková placka a čo ja viem čo ešte. Kráľom dňa sa stala jednoznačne zmrzlina, najmä sliz (to je taký zmrznutý gel, ktorý po rozmrazení drží síce pokope, ale je ohybný ako guma), pretože ho naše detváky celkom vykúpili. Po obede sme s tatkami sedeli pri jednom stole, prišiel už aj futbalista s výhrou na konte 4:1 a vyzeralo to ako v tom seriáli "ženatý so záväzkami", pretože sme každú chvíľu strkali svoje ruky do peňaženky a rozdávali im peniažky. "Tatííí, môžem si kúpiť ešte jednu zmrzlinúúúú?" alebo "Tatííí, prosííím, dáš mi dvadsať korún?" Tých rovných dvadsať korún bolo na tramplolíny, lebo čo čert nechcel zronva na obed ich otvorili a ani nie päťdesiat metrov od nášho stola. Nuž čo, aspoň sme ich mali na očiach. Rovnako sme mali na očiach aj detské ihrisko s preliezkami a pri bufetoch také tie hracie automaty - príšerná závesná ruka visiaca nad množstvom plyšákov, ktorá za pouhých desať korún aj tak nič nechytí, lebo jej čeľuste sú na to príliš mäkké a autosedadlo s volantom a obrazovkou, ktoré stálo päťdesiat korún jedna hra. No ďakujem, neprosím si. Ale nášmu Tomáškovi to stačilo, aj tak sa prehrali.
        Do stanov sme sa ani neunúvali, pretože sme tam dokázali sedieť niekoľko hodín, deti nás pumpli o pekných pár peňazí, ale hlavne, že boli šťastné. A keďže sme boli teraz kompletní, mohli sme si dovoliť kúpanie vo väčšom a hlbšom, ale aj studenšom bazéne. Obloha sa zatiahla. Mám taký pocit, že už slnku liezlo krkom pozerať sa ako sme sa dobre cítili. Tak sme sa presunuli ku stanom. Zmena pozície detí na blízkom menšom ihrisku prišla okamžite rýchlym presunom do stanov kvôli veľkým kvapkám dažďa. Ale nebolo ich veľa a spadli z neba veľmi rýchlo, takže sme pokračovali každý v svojej činnosti. Posedávalo sa, deti behali od stanov na ihrisko, hralo sa na gitare a spievalo a prišiel nás dokonca pozrieť aj Milan K. ktorý tam bol s rodinou sa okúpať pretože v neďalekom Sládkovičove mali rodinu.
       Deň sa pomaly schyľoval k svojmu záveru, Matýsek (Miško), Juraj a Terezka odišli a my sme zase skončili v bufete, v ktorom sme boli včera. O tom už písať nebudem, pretože to bolo takmer rovnaké. Keďže sľuby sa majú plniť a počasie nás nezradilo, zobrali sme v tej tme všetky deti na nočný pochod. Vzali si baterky a šups. Prešli sme celý areál. Pekne sa nám detváky ukľudnili, čo hralo celkom do kariet tatinkom, pretože sme ich hneď uložili do spacákov. Tá lavica bola fantastická, sedeli sme, kontrolovali sme, veď bolo treba podopíjať čo sa včera cez deň načalo. O jednej v noci dážď zmyl od stola každého tatka do stanu k svojim deťom.


12. Augusta 2007 - Nedeľa

        Tentokrát som to nejak nesledoval, bol som asi tiež unavený ako detváky, ale mám pocit, že pršalo celú noc. Tým pádom bol program na nedeľu celkom jasný. Nakŕmiť a odchod. A tak sa aj stalo. Zišli sme sa pod strechou umývarky, ale aby som nezavádzal, že sme jedli v umývarke, bol to len prístrešok. Konečne sme povyťahovali a podojedali svoje zásoby z domu. Poniektorým ešte chýbal bufet, v ktorom mali dnes okrem klasiky aj pribináčiky a iné jogurtíkové dobroty. Dá sa povedať, že dnes sme im dali aj nejaké tie vitamíny, paradajky, papriky, slivky... aha, tak okrem pašteky, cibule, instantého čaju, mlieka, makovníku to je asi všetko. Tatkom sa však tváre zmrštili do úsmevu, keď z raňajkujúceho hlúčiku detí akoby megafónom jedno z nich zahlásilo: "Tatko, k tomuto by sa mi hodila kofola, kúpiš mi?" Ono to dieťa totiž jedlo párky s horčicou.
        Dážď ustal, stany trochu poschli, ešte spoločné foto na pamiatku a brm-brm, každý po svojom do bežného života.


Nuž počkáme zase rok, priatelia...