Ročník 2005 - denník


29. Júla 2005 - Piatok

       Už týždeň som sledoval počasie s obavami, či nebude pršať, ale toto "husté" leto ma celkom prekvapilo svojimi tridsiatimi šiestimi stupňami počas dňa. Tento rok sme sa nevedeli jednoznačne dohodnúť na termíne, ale verím, že budúcim rokom to už bude lepšie. Peter S. mi včera volal, že jeho Katka je na antibiotikách a nebude môcť ísť s nami a Juraj P. mi dnes zodvihol telefón chorľavým hlasom a len som dúfal, že mi nepovie, že ostáva doma. Nie, nepôjde síce dnes, ale ráno dorazí, keď sa trochu prespí. Štefanovi K. som sa pre vypnutý telefón dovolal až takmer pred odchodom no a nevyzeral, že je ready. Povedal, že nemá ešte stan, ktorý mal za úlohu zohnať a preto nevie, či pôjde dnes s nami. Niečo pred šiestou hodinou večernou prišiel Mário F. pre mňa, stavili sme sa pre Mira K. a hybaj v tejto zostave troch áut na Rudavu. Ešte sme nestihli ani stany rozložiť, keď mi volal Peter S., že je už pri rampe, teda pred vstupom do kempu. Podarilo sa nám chytiť ten istý flek ako sme mali na ročníku 2004, čiže minulý rok. Najprv sme si museli toto miesto upratať, papieriky, nejaké nálepky a umelé poháre by nám isto pokazili pocit pohodlia. Po tej brigáde mi tak došlo, že to ohnisko a altánok akoby na nás čakali, akoby nám boli rezervovali to miesto okolo nich. Až sme mali rozložené stany, každý vytiahol jedlo pre svoje ratolesti, to jedlo, ktoré sa musí zjesť skôr, než to teplo zaútočí na jeho chemické procesy. Párky a špekačky samozrejme dominovali. Dominika zahlásila hlášku, ktorá v nás rozdýchala druhý zmysel pôvodného nevinného významu. "Oci, ja si chcem opekať, daj mi paličku a na ňu svoj párok." Nuž tak sme si to predstavili...
Tento rok nám však tak skoro v hrdle nevyschlo nakoľko Mário už pri stavaní stanov vytiahol zopár plechoviek piva, ktoré sme prekladali domácou slivovicou. Na tajnú uvítaciu výpravu sme sa síce po zotmení dostali, ale trochu nás sklamala, pretože nám zrušili našu konečnú stanicu - bufet s výčapom jednoducho nefungoval. Tak sme ostali na pláži, kde sa rytmus disco hudby šíril po hladine jazera a rozsieval lúče laserových svetiel po okolitých stromoch a chatkách. Dali sme si čapáka a deťom nejaký ten džúsik, či kofolku, nabrali čo-to do zásoby na chvíle, keď detičky pospia a pobrali sme sa nazad. Keďže sme deťom vyhlásili na tento večer hygienické prázdniny snažili sme sa ich uložiť hneď spať. "Snažili" je slovo zámerne použité, pretože to teplo, ktoré ešte stále pretrvávalo napriek padnutej tme, sa nedalo vydržať. Na stole nás čakali orosené plechovky so studeným mokom a v hrdle bolo horúco, lež museli sme počkať aby sme ich mohli užiť. V atlátnku sme už čakali s Máriom na Peťa a Mira kým uspia svojich potomkov. Dostal som však pocit, že sa zopakuje história z prvého ročníku a bohužiaľ ten pocit sa aj naplnil. Keďže páni zo stanov nevychádzali a na plechovky neúprosným spôsobom útočilo neustupujúce teplo, otvorili sme si každý jednu a pri družnom rozhovore brat s bratom sme ich s chuťou vypili. Pol hodinu po polnoci sme sa položili k našim deťom a rovnako ako oni, aj my sme bojovali s teplom a lúštili hádanku ako zaspať. O pol tretej sa pohýbal jeden stan a vyšiel Peter S.. Neviem, pravdepodobne dostal chuť na pivo. Kemp zíval prázdnotou a ako slimák vrátil sa späť spať do "domčeku".


30. Júla 2005 - Sobota

        Ešte som neprišiel na to kde majú deti baterky, ktoré sa im dobíjajú nám neznámym spôsobom. A idú im opačne, pretože vždy keď by mali spať, vstávajú a keď by mali fungovať, zaspávajú. Niečo po šiestej hodine rannej sa v našom stane okrem mravcov a bystrušiek začali hýbať deti. To sme však ešte netušili, koľko je vlastne hodín, ale Mário vytiahol plynový varič - aha aký komfort sme toho roku mali - a uvarili sme deťom čajík a párky. Samko vyšiel zo stanu do sobotného rána ešte pred Dominikou, ktorá si evidentne ešte užívala toho poklesu teploty, kým sa ešte slnko naplno neopieralo o našu úžasnú zemeguľku. Po raňajkách sme počkali na Dominiku, kým sa napapá a išli sme, samozrejme, na pláž. Bolo asi desať hodín, ale na pláži nebolo ani toľko ľudí ako ráno na dedine v zástupe pred rozličným tovarom. Postupne sa tento pieskový plac zapĺňal, ale to už sa slnko riadne začalo opierať a zohrievať pod nohami piesok. Medzičasom dorazili Juraj P. s Jakubkom a Terezkou, Štefan K. s Dominikom a Luciou, no a Juraj M. s Lindou a Davidkom, ktorí sem prišli len na denný výlet. Rozsah záberu pláže sa nám značne rozšíril na množstvo rôznych diek, uterákov a vecí, podľa čoho sme sa vedeli okamžite nájsť pri návrate z vody. Obed sme si dali po skupinkách, proste ako sa komu podarilo. Jedno však bolo isté, obed trval dlho, pretože v tej reštaurácii, či už na terase alebo vo vnútri, bolo príjemnejšie ako pri vode na tom slnku. Po obede sa kvôli horúčave nedala dať ani siesta, tak sme sa len tak poflakovali pod altánkom, pili tekutiny a sem tam upozorňovali svoje deti aby sa schovávali pred tou žeravou guľou na oblohe. Máriovi sa podarilo Veroniku uspať v stane, ale nebol to asi zdravý spánok, pretože ešte večer zbalili svojich pár vecí a s podozrením, že má Veronika teplotu, odjechali aj s Jurkom damoj. Asi okolo štvrtej sme sa znova pobrali k vode, ale iba tak na hodinku, hodinku a pol, pretože ani tento rok sme nechceli vynechať atrakciu plavenia sa po hladine na vodnom dopravnom prostriedku poháňanom silou oteckov. Smola bola, že všetky vodné bicykle boli už o tejto hodine rozpožičané, tak sme chvíľu počkali až vrátili veľkú loď ako pre nás stvorenú. Ušla sa nám pramica pre ôsmich dospelých a tak tí, čo sme tu spali už prvú noc, sa pobrali plaviť. Krásne sme sa tam pomestili a ani sme sa nenazdali a bolo po hodinke. Vrátili sme sa ku stanom a kde sa vzalo, tu sa vzalo pri ohnisku drevo stálo. Juraj P., veľký športovec a pracant vo výškach, dá sa povedať, že zkopal suché konáre priamo zo stromov, pretože po zemi už v kempe neboli ani triesky. Juraj M. priniesol odkiaľsi pizze a tie obaly boli výzvou pre deti, pretože sa krásne rozpaľovali v ohni a robili tú okamžitú vatru. Konečne sme boli pri ohnisku všetci. Keďže Mário so svojimi deťmi odchádzal, ja som začal radšej baliť, pretože ma ráno čakalo balenie veľkého stanu, v ktorom sme spolu spali. Juraj M. ukončil svoj denný výlet a s Davidkom sa pobrali domov. Linda ostala s nami a spala v Jurajovom P. stane s Terezkou a Jakubom. Keď sa deti najedli - ani neviem, kto a čo jedol okrem tej pizze, iba viem, že tie moje ratolesti zjedli nejaké rohlíky - zobral som ich a išiel uložiť spať. Vonku už bolo omnoho chladnejšie ako tomu bolo v piatkovú noc, takže sa aj lepšie zaspávalo, čím chcem vlastne povedať, že som zalomil a prebral som sa na vietor vonku štyridsať minút po polnoci. Vyšiel som zo stanu a tam pri tlejúcom ohníku stál Juraj a Štefan s pivkom v ruke. Všeci ostatní už boli zalezení v stanoch. Zaliezli tam pred chvíľkou, pretože oni boli na nočnej výprave - jasné, nespali tu prvú noc - a potom skončili na pláži, kde bola parádna diskotéka. Po chvíli sme sa v altánku zišli a toto bola jediná chvíľka, ktorú sme tento rok mohli využiť na tatkovsko - otcovský pokec. Bolo už skutočne chladno, tak sme sa pobrali do stanov. Ale nie všetci. Juraj P. si položil karimatku blízko stanu a zababušený zaspal pod holým nebom - v jeho stane spali tri deti.


31. Júla 2005 - Nedeľa

        Prebral ma zvuk vetra a relatívny chlad v porovnaní s minulým ránom. Na oblohe vietor venčil svoje imaginárne, ale zato veľké ovečky, ktoré sa po nebi posúvali celkom svižne. Dúfal som preto, že nebude pršať, pretože balenie mokrého stanu je jedna paráda a najmä to sušenie potom. Tento deň už nebol tým dňom ako sme boli zvyknutí minulé ročníky. Počasie sa ochladilo, na kúpanie teda nebolo a mračná s vetrom nám akoby diktovali "pobaľte si svoje stany". A tak, kým deti dojedali raňajky, sme tak urobili. Samozrejme mi to trvalo najdlhšie, pretože som mal najvačší stan, ale dá sa povedať, že aj najstarší. Ten stan má okolo tridsať rokov. Peter S. odišiel z tohoto ročníku ako prví, po ňom Miro K. a ja tesne po ňom. Než som však dokončoval balenie stanu, ostatní sa pobrali do reštaurácie, kde si dali kávičku s raňajkami a ako ma informovali, napriek tomu, že sa potom zjavilo slnko, tiež sa pobrali domov. Tento ročník by som však na základe mojich subjektívnych pocitov nehodnotil najvyšším počtom bodov, ale ak to čítaš Ty, ktorý si tam bol a si názoru rozdielneho, tak mi napíš.


Ale v každom prípade..... Dovidenia o rok priatelia.